EI. Kapitola 2.2 Josh Parker niečo chystá

„Serie ma!“ zašomral Josh Parker hneď po tom, ako jeho matka Elen zavrela z vonku dvere na jeho izbe. Ležal na svojej širokej, no neustlanej posteli a podráždene si vyhadzoval a chytal baseballovú loptičku, akoby sa práve chystal vyhrať super pohár. Mal čo robiť, aby ho nahromadená zúrivosť nepremohla a aby nevyhodil loptu von cez zatvorené okno.

Jeho izba nebola veľká, ale mal v nej všetko, čo dospievajúci chalan potreboval. Na stene za posteľou sa vynímalo niekoľko plagátov Kobeho Bryanta ešte z obdobia, keď si Josh predstavoval svoju budúcnosť na basketbalovej palubovke. Asi meter a pol od jeho postele, naľavo pod oknom, bol stredne veľký pracovný stôl s notebookom uprostred. Na druhej strane oproti, krížom cez posteľ, bola šatníková skriňa na oblečenie a hore na nej zľahka do priestoru vykúkala rukoväť baseballovej pálky.

Josh sa po chvíli upokojil a odložil loptičku na zem vedľa postele. Pravou rukou si prehrabol polodlhé kučeravé vlasy a nakoniec si dlaňami prikryl celú tvár. Párkrát si ju rýchlo pretrel, akoby práve vstal a snažil sa prebrať. Bolo niečo po ôsmej hodine večer. Tento niečo viac ako 175 cm vysoký, športovo stavaný mladý muž, mal hlavu plnú iných starostí ako vstávanie. Hlavou sa mu preháňala práve ukončená hádka s matkou Elen. Podobne ako aj u iných tínedžrov, súvisela s plnením školských povinností.

Elen Parkerová bola na svoj vek pomerne atraktívna blondína. Táto regionálna televízna redaktorka mala niečo po štyridsiatke a robila podobné veci ako ostatné ženy v jej veku v podobnej situácii. Bola na plný úväzok zamestnaná a na pol úväzku bola matkou. Bývali aj časy, keď to skúšala robiť naopak, ale nedalo sa z toho vyžiť. Navyše jej posadnutosť prácou bola útočiskom pred skutočnosťou, že jej vzťah s manželom Tomom Parkerom bol už iba formalitou. Desiatimi či dvanástimi hodinami práce denne sa snažila zabudnúť na krachujúce manželstvo. Od rána prakticky až do noci sa naháňala za lokálnymi senzáciami a špinavosťami, s cieľom dostať ich na obrazovku. Po rokoch v tomto biznise už nepozerala doľava ani doprava, ale iba pred seba. Korupcia volených zástupcov, sexuálne obťažovanie študentiek učiteľmi, či užívanie drog mladistvými. Každá téma mala pre ňu čaro. Nezáležalo na tom, koľko je v tom špiny. Sledovanosť bolo slovo, ktoré vyjadrovalo hybnú silu celej jej práce.

Počas rokov vyhrabávania bahna spoločnosti a jeho natierania na obrazovky divákom, jej súkromný život pomaly pretekal pomedzi prsty. Uvedomovala si, že so svojím takmer dospelým synom stráca kontakt. Snažila so to zmeniť. Podobne ako v iných prípadoch, aj v tom jej, bolo iróniou osudu, že čím viac sa snažila Josha k sebe pripútať, tým viac sa od nej vzďaľoval. Bola si vedomá, že o manžela Toma sa v tomto smere oprieť nemôže. Ten sa zaujímal iba o svoju advokátsku kariéru a na spoločnú snahu o výchovu ich syna už dávno rezignoval. Elen si uvedomovala, že jej snaha nadviazať s Joshom pevnejší vzťah sa míňa účinkom, ale v tej najlepšej viere nevedela nájsť lepší spôsob, ako s ním komunikovať. Snáď tisíckrát si sľubovala, že na Josha nebude naliehať, ale nedarilo sa jej to dodržať. Jej dospievajúci syn, podobne ako ostatní v jeho veku, mal skrátka recept na to, ako vytočiť matku do nepríčetnosti. Úspešne tak maril všetky jej snahy o normálny dialóg.

„Referát, referát, referát,“ opakoval si v duchu Josh, keď sa prevrátil na svojej posteli a znechutene zaboril hlavu do vankúša. „Stále dookola to isté. Ako u debilov o pol štvrtej ráno. Josh, ako vyzerá ten referát z francúzštiny? Josh, dnes je posledný deň, kedy môžeš referát dokončiť. Nepohneš sa z izby, pokiaľ ho neuvidím!“ Zneli mu v ušiach matkine slová. „Ona si snáď myslí, že ma to zaujíma?“ vytáčal sám seba Josh, „keby sa radšej starala o svoje veci. Ale nevadí. Nebude to dlho trvať a zmení svoj prístup. Aj ona aj foter,“ burcoval sám seba Josh. „Musím to ale urobiť inteligentne, tak, aby z toho nebolo viac škody ako osohu,“ uvažoval Josh nad tým, čo sa chystá urobiť.

 Myšlienky na pobočku National City Bank v neďalekom OkeeChobee Josha v posledných mesiacoch zamestnávali viac ako referát z francúzštiny. Jazyky nikdy neboli jeho silnou stránkou. Mal rád skôr technické predmety. Už počas základnej školy ho zaujali počítače a ostalo mu to. Domnieval sa, že počítače sú ďaleko praktickejšie ako ľudia. Robia iba to, čo sa im povie, neodvrávajú a necítia sa urazene, keď sú nahradené novšími modelmi. Rešpektujú proces evolúcie aj s jeho vedľajšími dôsledkami.

Josh sa posadil za svoj pracovný stôl a stlačil hlavný vypínač na svojom notebooku. Chvíľu  netrpezlivo čakal, kým mu nabehne operačný systém. Nervózne pritom ukazovákom a prostredníkom poklepkával po svojej počítačovej myške, ktorá ležala na stole hneď vedľa starého čísla pánskeho časopisu. Po tom, ako sa objavila prihlasovacia obrazovka, rutinne zadal svoje meno a heslo. Zručnosť, s ktorou údaje do počítača zadával, dávala tušiť, ako tento mladý muž trávi väčšinu svojho voľného času.

„Najprv maskovanie,“ pomyslel si Josh a preklikal sa do adresára Francúzština, z ktorého otvoril na obrazovku vzor referátu od svojho spolužiaka. To pre každý prípad, že by jeho matka Elen nečakane vošla do dverí skontrolovať, ako sa Joshovi darí s prípravou referátu. Nezvykla to síce robievať, ale Josh bol aj tak opatrný. V žilách mu kolovala krv právnika a novinárky a nemal v úmysle prezradiť, čo v skutočnosti pripravuje. Hneď na to si v druhom okne otvoril svoj obľúbený internetový prehliadač a o jeden klik neskôr už „googlil.“

„Thomas Peter Parker“ zadal svižne z klávesnice do políčka pre vyhľadávanie a elegantne malíčkom pravej ruky stlačil tlačidlo enter. O niekoľko milisekúnd už renomovaný vyhľadávač zaplnil obrazovku jeho notebooku informáciami o jeho otcovi.

„Renomovaný advokát dnes uhral pre mladistvého drogového dílera podmienku,“ znel prvý odkaz, ktorý padol Joshovi do oka. „No jasné,“ povedal si v duchu Josh, „musí byť nadšený z toho, ako sa mu darí vyťahovať grázlov spoza väzenských mreží a vypúšťať ich na ulicu.“

Josh nemal vysokú mienku o práci svojho otca. Od svojich pätnástich rokov, keď začal trochu vnímať širšie súvislosti práce právnikov, mal svojho otca v zuboch. Považoval ho za chovateľa tigrov, ktorý vodí svojich miláčikov bez náhubkov po ulici s pocitom, že jemu sa nemôže nič stať, lebo šelmy ho milujú. Či sú šelmy pobehujúce po uliciach neškodné aj pre verejnosť, už právnika nezaujíma. On je v bezpečí a obdiv sa tiež počíta.

„On drogového dílera ťahá z problémov a ešte sa z toho teší. Nevadilo by mu ani keby tie drogy predával mne!“ pokračoval Josh v samonasieracom procese.

Náhle obrazovka Joshovho notebooku krátko preblikla a v stavovom riadku sa zjavila drobná ikona signalizujúca správu prichádzajúcu do Joshovho „mesindžera“. Josh zručne nabehol kurzorom myši nad ikonu a kliknutím sa prepol k čítaniu správy. Neprekvapil ho ani tak pozdrav „Ahoj, Josh“ ako skutočnosť, že mu správu poslal otec. „Tomu vravím správne načasovanie,“ pomyslel si Josh a odpísal: „Ahoj, otec. Gratulujem! Čítal som to na webe.“

„Ďakujem, aký si dnes mal deň?“ spýtal sa Tom Parker, akoby ani nechcel hovoriť o svojej práci. Josh sa musel na chvíľu zamyslieť, čo sa vlastne deje. Nestávalo sa často, aby si otec na neho spomenul, či dokonca s ním komunikoval z práce. Vŕtalo mu hlavou, či sa nechce iba pochváliť svojím úspechom s drogovým dílerom. Rozhodol sa ale prejsť do útoku. „Skôr, ako budeme písať o mne, ti chcem povedať, že sa mi nepáči, čo robíš. A už vôbec si nemyslím, že náš právny systém je dobrý.“

„J“ smajlíkom začal svoju odpoveď Tom a pokračoval: „V čom je problém, Josh? Každý má právo na obhajcu, garantuje to naša ústava.“

„To viem, otec. Ale je správne púšťať na slobodu vinných ľudí? To je to, čo sa mi na tom systéme nepáči.“

„Ako vieš, že je vinný?“ odpísal obratom Tom Parker a už sa začínal cítiť ako na súde.

„Zabudol si zakričať NÁMIETKA! Otec, nie sme na pojednávaní, iba diskutujeme. Neviem, či je ten chalan vinný, ale keďže je z našej školy, šepká sa o ňom kadečo.“ Odpísal Josh a netrpezlivo čakal na odpoveď.

 „Za distribúciu drog je trest až 10 rokov väzenia,“ začal písať svoju odpoveď Tom a pokračoval, „myslíš si, že šepkanie po chodbách školy je na taký trest dostatočný dôkaz? Skúšal si sa zamyslieť nad tým, čo sa v škole šepká o tebe? A chcel by si za to sedieť desať rokov?“ Tom stupňoval emotívny tlak na svojho syna podobne, ako to robieval pred porotou. Odoslal správu a znovu si ju prečítal. Zľahka sa samoľúbo pousmial, keď si pri jej čítaní uvedomil, aký je dobrý právnik.

„Debil!“ zhodnotil otcove kvality v duchu Josh. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol a hľadal spôsob, ako slušne formulovať svoju odpoveď. „Tvoje otázky sú závažné, to uznávam. Existujú ale aj iné dobré otázky. Napríklad. Zamýšľal si sa nad tým, či tie drogy ozaj nepredáva? Či nie je nebezpečné, aby chodil po slobode, ak je vinný? Alebo, či náhodou neponúkal tie drogy aj mne?“

Tomova právnická samoľúbosť prežívala malý orgazmus. „Nepotrebujem ani testy DNA,“ pomyslel si, „je úplne ako ja. Vie, že úlohou v súdnom procese nie je dokázať svoju verziu, ale spochybniť verziu druhej strany.“ Už sa odhodlával na ďalší protiútok, ale náhle si uvedomil, že nie je v pojednávacej miestnosti, a že „chat“ so synom nezačal práve najlepšie. Rozhodol sa zmeniť taktiku.

„Josh,“ začal Tom správu s patričnou dávkou serióznosti, „síce nerád, ale priznávam, že právo a spravodlivosť sú dve odlišné veci. Viem, že to znie alibisticky, ale úlohou advokáta je starať sa o to, aby jeho klient nebol potrestaný protiprávne. Preto sa pýtam iba to, či má niekto právo zavrieť človeka na desať rokov len na základe chodbových rečí. Pred skutočnosťou, či je správne a spravodlivé, aby drogový díler behal po uliciach zatváram oči. Preto ľudia nemajú radi právnikov. Vedia, že nikdy nehovoríme celú pravdu.“

Josh neveril vlastným očiam. Príjemne ho prekvapilo, ako jeho otec zareagoval. To bolo naozaj prvýkrát, čo takýmto spôsobom popísal svoju prácu. Zdalo sa, že má dobrý dôvod na zmierlivú komunikáciu. „Otec,“ opätoval seriózny tón aj Josh, „tomu síce rozumiem, ale zaujímalo by ma, či by si ho obhajoval, aj keby si vedel, že je vinný? Neprekážalo by ti, že na druhý deň pôjde predávať drogy mne?“

„Áno, Josh! Obhajoval by som ho,“ nadviazal Tom, „pretože ak by advokáti obhajovali iba nevinných, potom zločinec, ktorý sa k činu prizná, by nenašiel obhajcu. Nebolo by totiž pochýb o jeho vine. Ale ani vinného človeka nemožno odsúdiť protiprávne. Preto by som ho obhajoval aj keby som vedel, že je vinný.“

Josh sa v duchu potešil. Uvedomil si, že otcova profesionálna deformácia sa mu môže v blízkej budúcnosti hodiť. Z pochopiteľných dôvodov mu ale o svojich zámeroch v National City Bank nič nehovoril. „Ešte jedna otázka, otec. Prečo si mi vlastne písal? Nezvykneš so mnou komunikovať cez chat,“ zmenil náhle tému.

Tom sa zamyslel a dovolil si úškrn, ktorý by si v súdnej sieni dovoliť nemohol. Z výrazu jeho tváre sa totiž dalo tušiť, že nemá sám zo seba dobrý pocit. Vedel, že svojho syna zanedbáva a vedel, že Josh to vie. Jeho nezáujem nebol síce zámerný, ale to ho neospravedlňovalo. Tom sa skrátka iba vyhýbal Elen, ale platil za to Josh. Z právneho hľadiska bol Josh iba nevinnou obeťou tohto neúmyselného zabitia vzťahu dvoch ľudí. Bol iba v zlom čase na zlom mieste.

„Josh, uvedomil som si, že v poslednom období som na teba nemal veľa času. Povedal som si, že sa polepším a budem sa o teba viac zaujímať. Asi ťa môj záujem ale nepoteší, keď poviem, že by som rád vedel, ako sa ti darí v škole J,“ doplnil Tom svoju správu smajlíkom, aby trochu zjemnil jej kontrolný charakter.

Josha otcova správa ľahko rozladila. Vstal a vyšiel zo svojej izby do kuchyne. Z chladničky vybral nápoj v plechovke a otvoril ju. Niekoľkými plnými dúškami sa napil. Keď sklonil hlavu naspäť, pohľad mu padol na mamin mobilný telefón, ktorý ležal na stole v kuchyni. Bolo krátko po dvadsiatej prvej hodine a Elen Parkerová už driemala pred televízorom vo vedľajšej izbe. Josh sa pomaly vybral naspäť do izby a cestou šikovne zobral mobil zo stola. Genetická kombinácia advokáta a investigatívnej reportérky sa v ňom nezaprela. Chvíľu ešte zápasil so svojím svedomím v hre na čestnosť, ale napokon sa mu podarilo zvíťaziť. Nerobil to prvýkrát. Vyhľadal si v mobile položku odoslané správy. Krátko si prezrel ich zoznam. Na vrchu si nemohol nevšimnúť správu, ktorú Elen poslala pred polhodinou Tomovi. Stálo v nej: „Tom, nepáči sa mi, že naše odcudzenie má za následok, že sa vzďaľuješ aj Joshovi. Sama ho nezvládam. Zajtra musí mať hotový referát z francúzštiny! Porozprávaj sa s ním!“ Josh bol taký znechutený, ako len tínedžer v jeho veku môže byť. Ešte pred pár minútami sa tešil zo záujmu svojho otca a zrazu bolo jasné, že je to iba sprisahanie. „Takto to teda je,“ uvažoval otrávene. Rozhodol sa otcovu „úprimnosť“ splatiť rovnakou mincou. Vrátil sa do svojej izby a posadil sa za klávesnicu počítača. Plechovku s nápojom položil vedľa seba a natiahol si ruky, s prstami zapletenými o seba, vysoko nad hlavu. Následne ich priložil na klávesnicu. „Ďakujem za opýtanie, otec, v škole sa mi celkom darí. Pôjdem si už pomaly ľahnúť. Maj sa.“ Odoslal správu a zahrešil.