EI. Kapitola 2.3 Je dôležité mať plán

„Kľúčom k úspechu bude uzamknúť vchodové dvere,“ premýšľal Josh a uprene hľadel na skicu obchodných priestorov National City Bank v OkeeChobee, ktorú mal oskenovanú vo svojom notebooku. Snažil sa svoje plány čo najlepšie utajiť a nechcel za sebou nechávať v izbe žiadne papierové materiály. Hrozilo totiž, že jeho matka Elen v záchvate upratovania na niečo narazí. Držal preto všetky podklady v elektronickej podobe vo svojom počítači. Prístup k nemu mal chránený heslom a navyše mal všetky súbory na pevnom disku šifrované. Riziko, že by sa Elen alebo ktokoľvek iný dostal k jeho súborom, bolo veľmi malé.

Josh vedel, že po vstupe do budovy banky bude musieť uzamknúť vchodové dvere, aby nikto nemohol vybehnúť von a ani vojsť dnu. To mu umožní získať čas. Priložil prst na obrazovku svojho notebooku, k miestu, kde na skici priestorov banky stálo napísané „manažérka pobočky“. „Ona je moja vstupenka do večerných správ. Musím ju prinútiť, aby uzavrela dvere.“

Josh vedel, kde manažérka sedáva a aj to, že je to žena. Skicu pobočky National City Bank kreslil podľa svojich vlastných skúseností. Nechodieval do banky často, ale poznal to tam. Jeho otec Tom mal v tamojšej pobočke vedených niekoľko účtov a z času na čas tam so sebou Josha brával. Považoval to za spôsob výchovy. Demonštrovať tým svojmu synovi, ako úslužne sa zamestnanci banky správajú k finančne úspešnému advokátovi. Tom Parker bol naozaj prémiovým klientom National City Bank v OkeeChobee a rád to Joshovi ukazoval. Myslel si, že tým získa u svojho syna rešpekt. Bolo to ale presne naopak. Josh sa snažil získať rešpekt svojho otca.

Josh sa ľahko pousmial pri predstave, ako bude celá situácia prebiehať. Niekto určite stlačí poplachové tlačidlo napojené na pult ochrany. A to ešte skôr, ako budú dvere zavreté. Určite to urobí niekto z personálu. Spraví to nenápadne, tak, aby privolal políciu, ale aby nevyprovokoval mladého lupiča. Nikoho ani vo sne nenapadne, že práve o privolanie polície a médií mladíkovi vlastne ide. Bankoví úradníci si skrátka vždy myslia, že pri prepade banky ide o peniaze. „Našťastie sme malé provinčné mestečko, takže polícia bude pred budovou banky najneskôr do dvoch minút,“ uvažoval Josh, „to by sa dalo vydržať. Neznášam čakanie.“ Vedel, že keď budú policajti na mieste, veci dostanú svoj prirodzený spád. Začne sa vyjednávanie.

Náhle ho na obrazovke počítača upútala ikona ďalšej správy prichádzajúcej do jeho „mesindžera“. Tento krát nebola od otca. Pri pohľade na meno odosielateľa ovládla Josha nervozita. Nikdy  pred tým cez internet nekupoval to, čo sa chystal kúpiť teraz. Jeho internetový kontakt, o ktorom už aj pochyboval, či je pravý, sa náhle pripomenul. Schovaný za anonymitou internetu si Josh náhle uvedomil všetky jej úskalia. Mohol síce sám seba vydávať za štyridsiatnika s mafiánskou povesťou, ale rovnako dobre mohol s niekým takým aj písať. Pri tejto forme zoznámenia skrátka nikto nevie, kto je naozaj na druhej strane.

Joshovmu lepšiemu „ja“ sa nepáčilo, čo sa chystal urobiť, ale vedel, že ten tovar potrebuje. Vedel, že prepad banky nie je vec, ktorú môže skúšať viackrát. Teda aspoň nie v jeho prípade. Prísť a zobrať peniaze, to by ešte šlo. Zobrať ale rukojemníkov a začať vyjednávať s políciou, to už je „iná káva“. Josh sa nechystal stretu so zákonom vyhnúť. Neplánoval za šesťdesiat sekúnd ujsť z National City Bank, s igelitkou plnou papierových snov, v tom lepšom prípade nezašpinených od farby, ktorú mu tam prihodí vyškolený pracovník banky. Josh sa chystal do kontaktu s mužmi zákona cieľavedome vstúpiť. 

„Máš záujem?“ vyskočila na Josha správa z „mesindžera.“ Josh si opäť odpil z nápoja v plechovke na stole a hoci vedel, že nemá veľa času na premýšľanie, aj tak sa premýšľať pokúšal. Uvedomoval si, že ponuka tohto typu má časovo obmedzenú platnosť. Nie preto, že by sa tovar mohol pokaziť, ale skôr preto, že zaváhanie v nelegálnom obchode dvoch neznámych ľudí je vždy podozrivé.

„Aké je to veľké?“ odpísal Josh v snahe nestratiť kontakt a pritom neurobiť žiadne záväzné rozhodnutie.

„Asi ako dva mobilné telefóny. Vlastne jedna časť je mobilný telefón, ktorým sa to ovláda.“

Josh vstal na chvíľu od počítača a skontroloval, či sú dvere na jeho izbe zamknuté. Trochu nervózne sa posadil na svoju posteľ a ponad operadlo stoličky hľadel na obrazovku svojho notebooku. Po niekoľkých sekundách si opäť prisadol k počítaču a zručne odpísal: „Dobre, to mi vyhovuje. Nechcem nič veľké. Ako to funguje?“

Predávajúcemu na druhej strane zreteľne záležalo na tom, aby sa obchod podaril a jeho odpoveď nenechala na seba dlho čakať. „Kúpiš si SIM kartu a vložíš ju do mobilu. Keď to budeš chcieť aktivovať, iba na príslušné číslo pošleš SMS správu s dohodnutým textom.“

Josh si čítal správu z mesindžera a prehrabával si pri tom vlasy. Snažil sa predstaviť si situáciu v National City Bank a spôsob, akým to použije. Bol nervózny a vedel, že potrebuje čo najjednoduchší spôsob, ako to urobiť. Vedel, že na mieste činu sa mu s najväčšou pravdepodobnosťou budú chvieť ruky a nechcel, aby to stroskotalo na tom, že s tým nemá skúsenosti.

„Nestačí ľubovoľná aj prázdna SMS, alebo zavolať na dané číslo?“ napísal Josh s cieľom zjednodušiť ovládanie. Predstava, že bude musieť písať dohodnutý text a odoslať ho na mobilné číslo, v čase keď bude nervózne stáť v budove banky, ho nijak netešila.

„Zobuď sa!“ prišla mu rýchla a podráždená správa, naznačujúca, že dodávateľa nebaví Joshove vyjednávanie. „Toto nie je silvestrovský ohňostroj! Nemyslím, že by si chcel, aby na tvoje číslo niekto len tak omylom zavolal, práve keď to budeš mať vo vrecku! Ak nemáš záujem, povedz!“

„Dobre! Upokoj sa! Robím to prvý raz a som nervózny. Záujem mám!“ odpísal Josh v snahe nestratiť kontakt.

„V poriadku. Nemám chuť strácať čas s niekým, kto to nekúpi.“

Josh si prečítal odpoveď a zauvažoval, koľko ho také niečo môže stáť. O cene pred tým ešte nebola reč. Skôr, ako sa ale rozhodol spýtať na cenu, chcel si ešte overiť, čo od toho môže čakať. „A koľko toho vlastne je?“

„100 gramov, ako sme sa bavili. Podľa toho, čo si písal, ti to bude stačiť. Pochopil som, že to má urobiť rámus, nie zvaliť budovu. Viac toho ani nemám. Je to „dopredaj J“ zažartoval Joshov dodávateľ do správy.

Josh nemal ani najmenšiu predstavu o tom, čo znamená sto gramov plastickej trhaviny z pohľadu škôd, ktoré môže napáchať. Nemal ale ani chuť vysvetľovať svoju neznalosť a naťahovať tento rozhovor. „To bude stačiť,“ odpísal urýchlene a opýtal sa na cenu: „Koľko za to chceš?“

„Tisíc, ako pre teba!“

Joshovi sa na okamih zastavil svet. Vedel, že to, čo sa chystá kúpiť, nebude lacné, ale aj keď bol z dobre situovanej rodiny, nemal také veľké vreckové. Chvíľu premýšľal, ako zareagovať.

„To si nemôžem dovoliť,“ rozhodol sa pre úprimnú odpoveď a čakal, čo bude nasledovať. Sekundy ubiehali pomaly no stále sa nič nedialo. Josh si nervózne prehrabával vlasy a netrpezlivo sledoval obrazovku. Nebol si istý, či jeho úprimná odpoveď dodávateľa úplne neodradila. Pocity sa mu v hlave miešali. Na jednej strane to kúpiť chcel, a na druhej si uvedomoval, ako veľmi to zmení jeho život.

„Koľko môžeš ponúknuť?“ dorazila odpoveď, ktorá dávala tušiť, že stanovená cena nie je pevne daná.

„Päťsto je strop! Aj keby toho malo byť ešte menej,“ odvetil Josh a zápasil s pocitom viny, že možno objednávku bude musieť zrušiť. Po chvíli sa ale naopak dokonca tešil, že jeho skromná finančná ponuka bude pre druhú stranu neakceptovateľná. Bola to posledná šanca, ako niekto iný mohol zabrániť najväčšej blbosti v jeho živote.

„Dohodnuté. Ale päťsto, a ani o cent menej. Je to výpredaj, nie charita!“

A bolo to preč. Josh si náhle uvedomil, že jeho dodávateľ za neho morálnu dilemu nevyrieši. Bol pripravený tovar dodať aj za nižšiu cenu. Josh vedel, že si svoje výčitky svedomia musí vyriešiť sám.

„V poriadku. Beriem to.“ Odpísal Josh a snažil sa to celé pred sebou ospravedlniť. „Aj tak to považujem iba za krajnú možnosť a takpovediac záložné riešenie,“ vysvetľoval si v duchu. „Potrebujem to čo najskôr,“ napísal napokon do „mesindžera“, v snahe dohodnúť detaily prebratia svojej objednávky.

„Môžeš to mať do dvoch dní. Iba založíš SIM kartu. Baterka mobilu bude nabitá, takže máš päť až sedem dní, kým sa vybije.“

„A čo ak to za sedem dní nestihnem použiť?“

„V takom prípade musíš dobiť mobil. Odporúčam ti nabíjať ho, keď bude zvyšok nepripojený. Po nabití mobilu, ale až keď dorazia SMS, nedoručené počas vybitia, to zase spojíš káblom dohromady. Asi by si to nechcel držať v rukách, keď dorazí nejaká zatúlaná SMS.“

„To je fakt,“ uvedomil si Josh možné riziká zásielky, ktorú si objednáva. „Akú mám záruku, že to bude fungovať?“

„Záruku? K obchodu, ako je náš, sa daňové doklady nevystavujú.“

„To chápem, ale chcem mať istotu, že nevyhodím päťsto dolárov za nejakú atrapu,“ naliehal Josh. Vedel, že sa plaví vo vodách internetu a stále hrozilo, že naletí nejakému podvodníkovi, ktorý mu za hromadu peňazí doručí iba starý mobil s kúskom plastelíny. Keď svoju dôraznú požiadavku odoslal, musel sa na chvíľu poprechádzať po svojej izbe a opäť si zopárkrát vyhodil baseballovú loptičku. Zdalo sa, že dodávateľa Joshova požiadavka zaskočila, alebo dokonca odradila. Keď prešlo niekoľko minút a Josh stále nemal odpoveď, posadil sa na posteľ a loptičku položil vedľa seba. Už sa zmieroval s tým, že sa kontakt prerušil, keď obrazovka opäť zablikala. „Spomínaš si na prípad zhruba spred roka, keď na ceste 95 z Miami, neďaleko Titusville explodoval biely Ford? To je záruka, ktorú ti ponúkam.“

Josh po jej prečítaní úplne zmeravel. Zbledol a odsunul sa od svojho počítača. Čítal si správu zas a znovu. Cítil, ako mu pomaly oťažievajú nohy od nervozity. Na prípad explózie bieleho Fordu, v ktorom zahynula mladá žena, si spomínal veľmi dobre. Šepkalo sa vtedy, že do auta, ktoré si žena požičala na letisku, niekto umiestnil nálož. Bol to prípad, ktorý chvíľu rezonoval v celom regióne. Nikdy sa ale nepodarilo zistiť páchateľa a ani motív. Zdalo sa, že Joshov dodávateľ mal s týmto prípadom niečo spoločné, alebo sa aspoň nebál použiť tento hrozivý príbeh ako svoje odporúčanie. Josha to vydesilo na smrť. Potreboval niekoľko sekúnd, aby na to dokázal zareagovať. Vedel síce, čo si kupuje, ale uvedomenie si toho, čo všetko to môže spôsobiť, ho naozaj vystrašilo. Mal ďalší dôvod pochybovať o tom, či to má celé dotiahnuť do konca. Napokon sa ale pozbieral. „OK, dohodnuté,“ odpísal Josh, lebo si uvedomil, že už zašiel príliš ďaleko na to, aby sa mohol vrátiť späť. „Idem zohnať prachy. Daj mi vedieť, keď to bude pripravené. Dohodneme si miesto a čas prevzatia.“ Josh chvíľu iba mlčky sedel a hľadel na obrazovku svojho notebooku. Jeho plány v National City Bank naberali reálny obraz a Josh si ich potreboval upratať v hlave. Preklikol sa naspäť do adresára Francúzština a presunul sa opäť na posteľ. Tento krát sa iba vyvalil na chrbát a premýšľal.