EI. Kapitola 3.1 FBI o tom vie svoje

Hodiny ukazovali asi päť minút pred jedenástou večer. Howard Parkinson stál na terase svojho domu na Neptune Beach v Jacksonville a hľadel len tak do diaľky. V hlave držal spomienky na uplynulý pracovný deň a v pravej ruke fľašu Whisky. V druhej ruke držal pohár s ľadom, do ktorého sa chystal nalievať. Ležérne sa posadil do ratanového kresla s výhľadom na more a položil pohár na sklenenú tabuľu stola. Rozopol si gombíky svojho tmavého saka a chvíľu len tak premýšľal. Po chvíli nalial svoj obľúbený nápoj asi do troch štvrtín pohára a zatvoril fľašu. Zobral si drink do ruky, ale ešte sa z neho nenapil. Iba sa kochal príjemným výhľadom na hladinu mora, sprevádzaným jemným, ale teplým floridským vánkom. Mal rád ten pocit, keď si mohol myšlienky ukladať v hlave a tráviť večer iba sám so sebou.

Mal krátko pred šesťdesiatkou a okrem práce pre FBI bola fľaša Whisky a výhľad na more to jediné, čo vypĺňalo jeho čas medzi okamihom, keď ráno vstával a momentom, keď si neskoro v noci líhal. Večerné posedenie na terase s jedným drinkom bolo jeho pravidelným rituálom, ktorý si vychutnával vždy, keď mohol. Bolo to skoro každý večer. Nebol ženatý a nemal ani žiadne iné záväzky. Keď pred takmer štyridsiatimi rokmi začínal s prácou pre federálnu službu, sľúbil si, že sa buď ožení do tridsať päťky alebo vôbec. Vedel, že bude ťažké skĺbiť rodinu s prácou, ktorú robil. Robil ju rád a robil ju dobre. Preto plánoval, že buď sa do tridsať päťky ožení a odíde z FBI, alebo ostane v službe a nikdy sa neožení. Práca v FBI ho pohltila, a tak sa napokon nikdy neoženil. Sám so sebou na tú tému niekedy žartoval. Vravieval si, že tým, že je slobodný, urobil niekoľko žien šťastnými. Všetky tie, ktorým by manželstvom zbabral život.

Za roky služby si Howard Parkinson na samotu zvykol tak, že už ju ako samotu ani nechápal. Skôr ju vnímal ako príležitosť rozumieť sám sebe. Sedieť večer na terase a popíjať drink mu umožňovalo upratať si v hlave veci z predošlého dňa a pripraviť sa na deň nasledovný.

Do jedenástej večer chýbali už iba dve minúty, ale Howard stále svoj drink neochutnal. Dodržiaval svoj síce neobyčajný, ale praktický zvyk a do jedenástej večer nikdy nepil. To pre prípad, že by ho ešte zavolali naspäť do kancelárie. Taká bola dohoda. Ak bolo niečo dôležité, volali mu ešte do jedenástej večer. A naopak, všetko súrne, o čom sa dozvedel až po pohári Whisky o jedenástej, sa vlastne dozvedel až na ďalší deň ráno. Nestávalo sa často, aby ho takto večer z práce niekto volal. Howard Parkinson bol zasvätený svojej práci a robil ju s výnimkou víkendov a sviatkov každý deň od rána od ôsmej do večera do deviatej. Bolo teda málo pravdepodobné, že by sa od jeho odchodu z kancelárie do jedenástej večer stalo niečo, o čom by nevedel už počas dňa. Aj napriek tomu mal Howard Parkinson rád, keď sa veci robili poriadne. Ak už mal zvyk nepiť do jedenástej, tak do jedenástej skrátka nepil. Dokázal na svoj hlt Whisky čakať do poslednej sekundy.

Mobilný telefón vo vrecku jeho tmavého obleku náhle zavibroval a Howard položil pohár s Whisky a ľadom na stôl. Naslepo prehrabal vnútorné vrecko saka a najprv z neho vytiahol služobný odznak. Pohodil ho na stôl vedľa pohára Whisky a siahol opäť do vrecka pre mobil.

„Prosím, agent Parkinson,“ predstavil sa ako obyčajne, hneď ako prijal hovor a priložil si aparát k uchu.

„Dobrý večer, pane, tu je Nick,“ pozdravil ho zdvorilo jeho o tridsať rokov mladší kolega. Nick Green nepracoval s Howardom dlho, ale za krátky čas si ho celkom obľúbil. Howard nebol totiž z tých agentov, čo zvykli mladých kolegov privádzať svojím poučovaním do zúfalstva. Bol to skôr príjemný a rozvážny muž v rokoch, od ktorého sa mladíci ako Nick mohli veľa naučiť.

„Čo sa deje, Nick?“

„Prepáčte, že ruším, pane. Chcel som to stihnúť ešte do jedenástej, kým si dáte svoj drink.“

„Stihol si to iba veľmi tesne, Nick,“ odvetil Howard, ktorý už tušil, že na hlt svojho nápoja bude musieť ešte pár minút počkať.

„Dostal som práve informáciu, že dnes telefonoval nejakému právnikovi v Taylor Creek.“

„Kto? Peter Hill?“

„Áno, pane.“

„A vieme, komu volal?“

„Tomovi Parkerovi, pane.“

„Poznám to meno,“ zareagoval Howard, „je to známy právnik. Nechápem ale, prečo si Peter Hill hľadá právnika? Tvrdil nám predsa, že s tým nemá nič spoločné.“

„Vyrušilo ho to okaté sledovanie, ktoré ste nariadili. Vie, že ho sledujeme. Spomenul to Tomovi Parkerovi v rozhovore.“

„Hm. Zdá sa, že náš plán funguje a pán Hill trochu znervóznel,“ zauvažoval do telefónu Howard.

„Áno, pane. Funguje to.“

„V poriadku, Nick. Asi dozrel čas, aby sme sa s Petrom Hillom opäť porozprávali. Verím, že to do zajtra počká.“

„Samozrejme, pane. Iba som vás chcel informovať. Prajem dobrú noc,“ odvetil zdvorilo Nick.

„Dobrú, Nick,“ pozdravil Howard a odložil telefón na stôl vedľa služobného odznaku. Zobral svoju večernú spoločníčku do ruky a vstal. Najprv k nej krátko privoňal a potom sa z nej s chuťou napil.