EI. Kapitola 3.2 Hodina francúzštiny

Zatvoril za sebou dvere a vstúpil dovnútra. Ráznym krokom prešiel popred sediacich študentov, ktorí iba znechutene tlmili svoju zábavu a zmierovali sa pomaly s tým, že sa končí prestávka. Zastavil pri svojom stole pri okne. Položil si učebnice a ostatné pomocné materiály na kraj stola a pohľadom si prezrel všetkých svojich študentov, aby im dal najavo, že mu majú venovať pozornosť. Trochu nervózne si upravil svoju viazanku a narovnal sa. Vedel, že vo veku tridsaťdva rokov musí pôsobiť dôstojne. Bol mladým učiteľom v malom meste. Uvedomoval si, že vekový rozdiel medzi ním a jeho študentmi je asi najhorší možný. Priveľký na to, aby mohol byť ich kamarátom a  primalý na to, aby mali automaticky úctu k jeho šedinám.

Jeho výhodou v tomto strete dvoch odlišných svetov bolo snáď iba to, že v Taylor Creeku žil iba niekoľko mesiacov. Nikto z rodičov jeho študentov ho preto nevídal ako dieťa plakať na ulici. A tak, keď aj býval na svojich študentov náročný, nehrozilo mu, že jeho autorita utrpí poznámkami rodičov, ako napríklad: „Kevin, už si zabudol, ako si študoval ty?“

„Zdá sa, že nikto nechýba,“ skonštatoval Kevin Senders a zastavil svoj pohľad na Joshovi Parkerovi, ktorý sedel v poslednom rade. Nikoho zo študentov to neprekvapilo. Bolo verejným tajomstvom, že Josh je „favoritom“ pána Sendersa. V školách to už tak býva. Takmer každá trieda má na niektorom predmete jedného študenta, na ktorom môže pedagóg demonštrovať, ako sa to robiť nemá. Niekoho, na koho zlom príklade môže učiteľ zachraňovať osudy tých ostatných. V Taylor Creek bol na hodinách francúzštiny touto učebnou pomôckou Josh Parker. Za uplynulých osem mesiacov si na túto úlohu zvykol. Narážky Kevina Sendersa ho nevyrušovali. Dokonca ani nemal v úmysle prvý uhnúť pohľadom. Pokojne, aj keď trochu znechutene, sa pozeral na pána Sendersa naprieč celou triedou. Vedel, že Kevin Senders je ten, kto je platený za to, aby v hodine francúzštiny pokračoval.

„Musím uznať, že si ma prekvapil, Josh,“ spustil Senders, „očakával som, že sa z dnešnej hodiny ospravedlníš. Z mojich doterajších skúseností s tebou som mal skôr pocit, že v kľúčových okamihoch zlyháš. Máš ten referát?“ spýtal sa Kevin Senders rázne a rovnako rázne vykročil smerom k Joshovej lavici. Spolužiaci Josha Parkera sa pohľadom natáčali za Kevinom Sendersom, postupujúcim uličkou medzi lavicami, ako strelky kompasu za magnetkou. Nikto z nich nechcel, aby im unikol akýkoľvek detail tohto súboja.

Josh chvíľu pohľadom sledoval, ako sa Kevin Senders blíži cez uličku až k nemu, ale žiadnym pohybom nenaznačoval, že by sa chystal nejaký referát odovzdať. Neskôr sklopil zrak a kreslil si nejaké abstraktné útvary na blok papiera, ktorý mal na lavici. Kevin Senders zastal vedľa Josha tak blízko, ako to len šlo. Bol dosť blízko na to, aby zdôraznil vážnosť svojho zámeru, ale tak, aby sa pritom Josha fyzicky nedotkol. „Čakám,“ dodal rozhodným tónom.

Josh ale ani v tejto napätej chvíli necúvol. Iba zvedavo zdvihol pohľad hore na nad ním stojaceho Sendersa a naivne sa opýtal: „A na čo?“

V triede to zašumelo. Študenti vždy majú radi, keď niekto z ich radov s naivitou dieťaťa zľahka podpíli piliere autority učiteľa. Ale ani Kevin Senders nebol žiadny nováčik v tejto hre. Vedel, že cholerickým záchvatom a nepríčetným revom sa takéto súboje nevyhrávajú. Uvedomoval si, že v tejto chvíli nejde o referát, ale skôr o to, či cez prestávku budú spolužiaci hovoriť: „Josh, zotrel si ho,“ alebo skôr, „Josh, zotrel ťa“. A druhá možnosť sa mu páčila viac.

„Čakám na epileptický záchvat, ktorý u teba každú chvíľu prepukne. Aby si mal ospravedlnenie pre neodovzdanie referátu,“ odľahčil debatu Senders. Druhé zašumenie v triede dávalo tušiť, že aktuálne skóre súboja Parker vs. Senders je 1:1.

„Prepáčte, pán Senders,“ nadviazal pokojne Josh, „ale na poslednej hodine ste mi povedali, aby som vám referát odovzdal dnes po skončení hodiny. Myslím, že mám na jeho dokončenie ešte štyridsať minút,“ skonštatoval Josh, a akoby gólom v predĺžení strhol víťazstvo nezvratne na svoju stranu, čo „diváci“ ocenili spontánnym aplauzom.

O štyridsať minút neskôr sa ozvalo zvonenie a študenti si automaticky začali baliť veci do tašiek.

„Ešte sme neskončili,“ povedal Kevin Senders a pokračoval: „Ale nemá význam držať vás tu všetkých kvôli jednému hriešnikovi. Takže môžete odísť a ostane tu iba pán Parker.“

Trieda sa pomaly vyprázdňovala. Josh siahol do svojho ruksaku a pomaly z neho vytiahol fascikel s nápisom „Ročníková práca z francúzštiny.“ Vstal zo stoličky a urobil niekoľko krokov, až stál priamo pred Kevinom Sendersom. Chvíľu na seba iba hľadeli. Napokon Josh natiahol ruku smerom k učiteľovi a podal mu fascikel. Kevin Senders ho vzal, otočil smerom k sebe a pomaly otvoril. Vo vnútri nebolo nič. Kevin plynulo prešiel pohľadom z prázdneho obsahu zložky na Josha a povedal: „O 14:15 v mojej kancelárii.“ Josh ticho prikývol. Vyšiel na chodbu, kde ruch presúvajúcich sa študentov signalizoval, že opäť prežívajú jednu z najobľúbenejších častí vyučovacieho dňa.