EI. Kapitola 3.3 Ten kto potrebuje právnika

Dvere na jeho kancelárii sa náhle rozleteli. Vo dverách stál muž s vekom okolo päťdesiat rokov a vyzeral odhodlane. Postavil sa na znak vzdoru proti jeho spôsobom. Vymenil si pohľad s asistentkou, ktorá sa mužovi snažila zabrániť vo vyrušovaní. Vedel, že za to nemohla.

„To je v poriadku, Sylvia,“ povedal Tom Parker smerom k svojej asistentke. „Vybavím to.“

Zavrela za sebou dvere a vrátila sa k svojej práci v kancelárii vedľa. Bola frustrovaná zo zápasu, ktorý práve prehrala, ale zase sa tešila, že s ohľadom na spôsoby tohto návštevníka, nebude musieť variť kávu. Posadila sa za svoj písací stôl a nechápavo zavrtela hlavou, ktorej dominovali dlhé rovné blond vlasy siahajúce až niekam do polovice chrbta.

Tom Parker podišiel k svojmu nezvanému hosťovi a neuhýbal pohľadom. „Kto dofrasa ste?!“ adresoval mu priamo tvárou v tvár. Za roky práce v trestnom práve sa naučil neustupovať. Vedel, že to neprospieva ani jemu a ani jeho klientom. Ľudia, čo ho vyhľadávali so žiadosťou o pomoc, očakávali právnika, ktorý jedná priamo.

„Pýtam sa, kto ste a prečo ste sem vpadli?“ zopakoval rázne a pomalým skúmavým pohľadom zblízka sa snažil svojho potenciálneho klienta odhadnúť. Podľa odevu ho radil skôr do kategórie bielo golierových prasiat, ale nevedel to iste. Zatiaľ sa mu z neho nepodarilo dostať ani slovo.

„Telefonovali sme spolu včera. Potrebujem vašu pomoc,“ odvetil rovnako odhodlane muž pri dverách a otvoril opäť dvere. „Dal by som si kávu,“ zakričal bez akýchkoľvek rozpakov cez štrbinu vo dverách blonďavej asistentke vo vedľajšej miestnosti. Sylvia iba neveriacky pozrela smerom ku dverám a čakala, čo bude nasledovať.

„Nevadí vám to, že? Som Peter Hill,“ dodal nezvaný hosť a elegantne oboplával Toma Parkera, ktorý mu zavadzal v ceste za kreslom pre hostí. Posadil sa doň a rozhliadol sa po kancelárii. „Máte to tu pekné.“

Tom Parker ho iba nemo sledoval a už sa chystal schmatnúť ho za kravatu a vyhodiť preč zo svojej kancelárie.

„Nie som žiadny vagabund, pán Parker,“ odvetil Peter Hill pokojne a pozeral na Toma, z ktorého výrazu vyčítal odpor k svojmu správaniu.  „Som iba trochu nervózny. Vtedy sa správam čudne. Mohli by ste mi venovať trochu z vášho času? Nezdržím vás dlho.“

Tom Parker sa pozrel na svoje značkové náramkové hodiny a rozpačito sa poškrabal za uchom. Nemal v pláne žiadne schôdzky. Spôsoby jeho návštevníka ho síce rozčuľovali, ale profesionálna zvedavosť bola silnejšia.

„Sylvia,“ Tom nakukol cez pootvorené dvere na svoju asistentku, ktorá žiadosť o kávu ešte stále nespracovala a vytrvalo zazerala smerom ku dverám. „Buďte taká dobrá a doneste dve kávy.“ Usmial sa na ňu a pohľadom jej naznačil niečo ako: „Zvládli sme aj horších.“

Tom Parker zatvoril dvere a podišiel ku kreslu, v ktorom sedel Peter Hill. Nikdy neabsolvoval školenie na zvládanie krízových situácií, ale vedel ako na to. Zastavil sa tesne pri svojom hosťovi, až tak blízko, aby mu to bolo nepríjemné. Počkal si na jeho očný kontakt a hneď, ako ho mal, prehovoril:

„Moje služby, moje pravidlá,“ povedal dôrazne, „viete, čo sa za tým skrýva?“

„Že nemám chodiť do vašej kancelárie bez pozvania?“ overoval si Peter Hill a naznačoval, že si uvedomuje nevhodnosť svojho správania.

„Presne, pán Hill. Je mi jedno, kto ste a je mi jedno, koľko máte peňazí. Podľa toho si klientov nevyberám. Ak budem mať pocit, že ma vaša prítomnosť obťažuje, nepohnem pre vás ani prstom! A bez toho, že by som si o sebe myslel viac, ako je zdravé, ak máte problém, ktorý si žiada právnika, som jedna z najlepších volieb, ktoré v Taylor Creek a okolí máte.“

„Nie som z Taylor Creek, pán Parker.“

„A odkiaľ ste?“ opýtal sa Tom a posadil sa do kresla po pravici svojho hosťa, pričom si ho skúmavo prezeral.

„Som z Orlanda.“

„Tam je veľa dobrých právnikov. Prečo ja?“

„Áno, sú tam dobrí právnici a okrem nich je tam aj chýr o vašich schopnostiach. Okrem toho, chcem niekoho mimo Orlanda. Stačí to ako odpoveď?“

Toma Parkera to potešilo. Zakladal si na svojej povesti a mal rád, keď sa chýry o ňom a jeho dobrej práci šíria. Tešil sa, že má o jeho služby záujem aj tento zvláštny muž z Orlanda, ale aj tak sa nehodlal nechať kúpiť ľahko.

„Lichotí mi to! Ale ako som povedal, moja pomoc, moje pravidlá. Čo pre vás môžem urobiť?“

„Sleduje ma FBI,“ odvetil Peter Hill a nervózne sa pozrel na Toma.

Tom si ho mlčky, ale zvedavo premeriaval pohľadom. Premýšľal, čo asi na tomto mužovi môže zaujímať FBI. Vyzeral síce na svoj vek dobre, ale neškodne. Mal na sebe kvalitný oblek, ale pôsobil v ňom trochu rozpačito. Spôsob, ktorým mu včera telefonoval a dnes ho prepadol v pracovni naznačoval, že ho sledovanie FBI vyrušuje. Tom sa predklonil a položil si lakte na kolená. S prstami rúk zapletenými medzi seba chvíľu pozoroval správanie svojho hosťa. Napokon dodal: „To nie je trestné, pán Hill! FBI zvykne ľudí sledovať. Myslím, že sú za to dokonca platení.“ Poznamenal s trochou irónie a pokračoval: „Ale skôr to zvádza k otázke, aký má FBI dôvod, aby vás sledovala?“

Ozvalo sa krátke zaklopanie a dvere na kancelári Toma Parkera sa vzápätí otvorili. Sylvia vošla dovnútra s podnosom a dvoma šálkami kávy a položila ich na konferenčný stolík medzi oboma mužmi. Neunúvala sa na Petra Hilla ani pozrieť a iba mu profesionálne posunula kávu.

„Ďakujem,“ povedal jej, „mrzí ma ten príchod.“

Pokúsila sa na neho usmiať, ale veľmi jej to nevyšlo. Radšej podala kávu aj Tomovi a narovnala sa. „Ešte vám niečo prinesiem?“ Pozerala na Toma a čakala na jeho odpoveď. Tom posunul zrak a aj otázku na Petra Hilla, ktorý zdvorilo poďakoval a netrpezlivo čakal, kedy sa môže vrátiť k nerušenej debate.

„Ďakujem, to je všetko, Sylvia,“ dodal Tom s úsmevom a počkal, kým sa stratila vo dverách. Nastala chvíľa ticha, v ktorej Tom netrpezlivo očakával, že Peter Hill začne rozprávať svoj príbeh. Nestalo sa. Peter Hill zamiešal lyžičkou v šálke svojej kávy a následne túlavo blúdil pohľadom po kancelárii. Prezeral si masívny dubový stôl aj knižnicu za ním.

„Skúsme sa posunúť!“ povedal po chvíli mlčania Tom, „vidím, že nie ste ešte celkom pripravený o tom hovoriť. Zhrniem, čo si myslím.“

Peter Hill mlčky prikývol.

„Ak ste nič nespáchali, nemusíte sa ničoho obávať. FBI môže mať rôzne dôvody sledovať vás, ale nemôžete im v tom zabrániť. Skôr alebo neskôr vás budú kontaktovať. Teda za predpokladu, že je to FBI, kto vás sleduje.“

„Je to FBI, už ma kontaktovali,“ povedal Peter len tak mimochodom, pomedzi miešanie kávy.

„Kedy to bolo?“ opýtal sa zvedavo Tom Parker.

Peter Hill zodvihol hlavu a usmial sa. „Poviem vám svoj príbeh pán Parker, ale dokončite, čo ste začali. Zaujíma ma, čo by ste mi poradili bez toho, aby ste o mne čokoľvek vedeli.“

Toma táto hra celkom zaujala. Páčilo sa mu, že Peter Hill na tom s intelektom nie je najhoršie.

„Je to jednoduché. Ak ste nič nespáchali, nič na vás nemajú. Potom nepotrebujete právnika. Ak ich chcete žalovať za obťažovanie, tak vám rovno vravím, že to nepôjde. Taký spor sa nedá vyhrať.“

„Nie, za to ich žalovať nechcem,“ odvetil Peter Hill a krátko si odpil z kávy, ktorú opatrne zobral za uško šálky jednou rukou a prstami druhej ruky aj z opačnej strany.

„Čo ste spravili?“ spýtal sa dôrazne Tom, lebo vycítil, že Peter niečo tají. Snažil sa to z neho dostať priamo. Za roky práce sa naučil, že železo treba kuť horúce a keď príde klient odhodlaný stretnúť sa s právnikom, treba z neho dostať čo najviac. Spravidla to zaberie. Peter Hill položil šálku s kávou naspäť na tanierik na konferenčnom stolíku pred sebou. Z tanierika zodvihol lyžičku a premýšľajúc svoju kávu znovu zamiešal. Nepôsobil dojmom, že sa chystá rozprávať.

„Nemali by sme najprv podpísať zmluvu, pán Parker? Myslím takú o zastupovaní. Ktorá vás zaviaže k mlčanlivosti.“

Toma to trochu pobavilo. S úsmevom aj on odpil zo svojej kávy a pomaly vstal. Z komody pod oknom pri stene, ktorú na vrchu dekoroval malý živý kvet, vytiahol tlačivo a elegantne ho podal Petrovi priamo do ruky. „Prosím, prečítajte si to,“ povedal s ľahkosťou v hlase a ešte stále si myslel, že je to iba nejaká nepodarená hra.

Peter Hill pustil lyžičku a zobral si do ruky návrh zmluvy, ktorú mu Tom podal. Krátko ju prezeral očami. Bolo zrejmé, že ju celú nečíta, ale že si ju zbežne prehliada. „Nie ste lacný,“ dodal, keď nalistoval stranu s bežnými hodinovými sadzbami, ktoré si Tom zvykol za svoju prácu účtovať. Pozrel sa na Toma a čakal na jeho reakciu. Tom Parker sa ale nechystal ani dávať zľavu a ani vysvetľovať dôvody svojej sadzby. S úsmevom právnika držiac situáciu pevne v rukách, opätoval vytrvalý pohľad Petrovi Hillovi a čakal na jeho rozhodnutie.

Peter Hill napokon z vnútorného vrecka svojho kvalitného obleku vytiahol profesionálne vyzerajúce plniace pero a elegantne z neho odkrútil vrchnák. Podpísal zmluvu na poslednej strane bez toho, aby sa vôbec unúval vyplniť svoje osobné údaje v jej záhlaví. Zatvoril pero a založil ho naspäť do saka. Z pozlátenej krabičky na vizitky jednu vybral a položil ju na vrch zmluvy, s náznakom toho, že za svoje peniaze očakáva aj vyplnenie záhlavia zmluvy.

Tom Parker to iba mlčky sledoval a neveril vlastným očiam. Pred pár minútami ešte neohrabaný a nervózny chlapík sa náhle pred jeho očami zmenil na rozvážneho muža na úrovni, ktorý vie, čo chce. Zodvihol zmluvu zo stola a s profesionálnym tónom dodal: „Moment, prosím!“ Zamieril s papiermi ku dverám a prešiel do vedľajšej miestnosti. Podišiel ku svojej asistentke a položil jej návrh zmluvy aj s vizitkou na stôl vedľa klávesnice počítača. „Sylvia, prosím vyplňte údaje na zmluve podľa vizitky a spravte mi jednu kópiu.“ Požiadal ju zdvorilo a bez vedľajších úmyslov jej položil ruku na rameno, aby ju upokojil. Bolo mu jasné, že z jeho zámeru zastupovať tohto muža nebude nadšená.

Sylvia najprv odmietavo vytreštila na Toma oči a ani nemusela nič hovoriť. Po chvíli si ale uvedomila Tomovu ruku na ramene a pochopila, že Tom je už rozhodnutý.

„Je to moja práca,“ povedal Tom pokojným tónom a opäť sa usmial. Keď jeho úsmev rozpačito opätovala, obrátil sa a zamieril naspäť do svojej pracovne. O niekoľko sekúnd už sedel opäť v kresle vedľa Petra Hilla. „O chvíľu bude zmluva potvrdená aj mojou stranou. Chcete na to čakať, alebo mi niečo o sebe poviete už pred tým?“ adresoval Tom Petrovi a dal najavo, že podpísanie zmluvy považuje už iba za formálny akt.

Peter Hill vybral lyžičku zo šálky a položil ju na kraj tanierika pod ňou. „Nerád by som hovoril, čo nemusím. Ale ste dosť bystrý muž na to, aby ste si mysleli, že som tu s čistým svedomím.“

Tom Parker mlčky prikývol a oceňoval, že ho Peter Hill považuje za bystrého. Jeho zvedavosť ho burcovala k otázkam, ale vedel, že si na rozuzlenie príbehu tohto muža bude musieť počkať. Rozhodol sa preto postupovať skôr opatrnejšie.

„Obvinili vás z niečoho?“ spýtal sa.

„To nie. Nič na mňa nemajú.“

„Chápem správne…“ nechal Tom nahlas plynúť svoje úvahy s cieľom potvrdiť si ich, „že ak vravíte, že nič nemajú, neznamená to nevyhnutne, že na vás nič neexistuje?“

Peter Hill sa na svojho právnika opatrne usmial. „Ste ozaj dobrý.“

„Ďakujem,“ uznanlivo povedal Tom, aj keď tušil, že nezvíťazil, „ale niečo mi hovorí, pán Hill, že mi to aj tak nepoviete.“

„Máte pravdu. Nepoviem vám to. Viem, že to znie šialene. V tejto fáze mi stačí rada, čo mám robiť, ak ma sledujú.“

Tom tiež dopil svoju kávu a pozrel sa priamo na svojho klienta. „Tak si to zhrňme. Máte na krku niečo vážne, čo si vyžiadalo pozornosť FBI. Nemajú proti vám žiadne dôkazy, ale nejaké existujú. Sledujú vás a vás to otravuje. Potom vám môžem poradiť iba dve veci. Správať sa tak, aby ste ich podozrenie nezvyšovali a aby ste im žiadny dôkaz neposkytli. Stála vám táto rada za tristo dolárov?“ opýtal sa ironicky Tom.

Peter Hill chvíľu iba tupo pozeral naprieč pracovňou Toma Parkera a potom s úsmevom vstal. „Áno, stála,“ odvetil. „Zbavím sa toho. Vlastne už na tom pracujem. Ale nebojte sa! Pod „tým“ myslím niečo, nie niekoho.“ V nasledujúcich minútach Peter Hill vystavil šek na tristo dolárov a podpísaný ho dal Tomovi na stôl. Tom na oplátku podpísal dve kópie zmluvy a  jednu z nich dal Petrovi. Potriasli si rukami a rozlúčili sa. Cestou z kancelárie Peter Hill ešte vo vedľajšej miestnosti pozdravil Sylviu a vyšiel na ulicu. Nastúpil do svojho veľkého Cadillac Escalade a vyrazil späť do Orlanda.