Vedeli ste, že 99% ľudí nevedomo opakuje stále tie isté vzorce, ktoré im spôsobujú utrpenie, frustráciu a beznádej?

Deje sa im v rôznych oblastiach života ako práca, vzťahy a podobne. Títo ľudia vôbec netušia, že nejaké vzorce existujú, ani ako vznikajú. Nevedia ich v sebe objaviť, teda ani opraviť a tak presviedčajú sami seba, že všetko zlé v ich živote sa deje bez ich pričinenia prípadne, že oni sú jednoducho takí a nedá sa to zmeniť.

Toto je ten problém:

Svet súvislostí medzi vašimi názormi, emóciami a pocitmi považujete za hmlistý, nezmapovaný a neštrúktúrovný. Nie ste si vôbec vedomý toho ako spolu súvisí to čo si myslíte, to čo cítite a to čo sa okolo vás deje. Vnútorný svet vám pripadá ako čierna skrinka, z ktorej občas na vás vyskočí nejaký názor, emócia či reakcia. Neviete prečo a neviete ako sa to deje. Jednoducho sa to stane.

Je pritom jedno čo sa deje. Strach, hnev, vina, hanba, smútok. Deje sa to bez zrejmých súvislostí. Už ste si toľko krát mysleli, že ste na to prišli a natrvalo naskočili na vlnu spokojnosti, no vždy sa objaví niečo, alebo niekto, kto vás z tej vlny zhodí. Vy znova cítite bezmocnosť z toho, že vám uniká nejaké dôležité poznanie o vlastnom živote.

Nemáte pod kontrolou, aby sa to neopakovalo. Nikdy nemôžete poľaviť z toho sústavného strehu a analyzovania pretože kdekoľvek a kedykoľvek na vás môže vyskočiť niečo nepríjemné. Nemôžete prestať všetko plánovať, pretože inak hrozí, že sa všetko nenávratne pokazí.

Nedokážete ísť na stretnutie s človekom, s ktorým ste prežili nepríjemnú situáciu bez pocitu, že presne viete ako to skončí a bude to zlé. Každý svetlý moment vo vašom živote je iba predzvesťou toho hrozného čo má prísť.

Navždy bude odsúdený bojovať s tým, ale nebudete schopný vyhrať. Nikdy sa nezbavíte toho pocitu vnútorného napätia a očakávania emočnej nepohody. Váš život, pracovný či osobný, nikdy nebude harmonický, radostný a naplnený. Budete sa so životom biť do posledného dychu no aj tak budete trpieť v práci aj vo vzťahoch. V každej oblasti života. Nikdy na seba nebudete skutočne hrdý, že ste to dokázali. Jediná medaila, ktorú sami sebe kedy dáte je tá za usilovnosť, no bez pocitu trvalej spokojnosti.

Kto som?

Predovšetkým som pôvodne vyštudovaný IT-čkár, ktorý po rokoch hľadania rozumových riešení všetkých nepríjemných situácií v živote ako panické ataky, nespokojnosť v práci, či nezhody v manželstve, konečne pochopil význam výroku:

Keď máš v ruke kladivo všetko vyzerá ako klinec!

 A došlo mi, že my ľudia sme trojjediné bytosti. Máme telo, myseľ aj dušu. Nič z toho nemáme zbytočne a nič z toho nenehrádza to ostatné. Dopĺňa sa to. Sú problémy, ktoré nejde riešiť na rozumovej úrovni a rovnako sú také, ktoré nejde vyriešiť na úrovni duše. Lepšie povedané každý problém sa týka rovnako tela, mysle či duše. Vyriešiť ho a precítiť skutočnú radosť zo života znamená nájsť riešenie na všetkých úrovniach. 

Lenže my držíme v rukách kladivo mysle! Je prvé po ktorom každé ráno siahame. Od detstva sme vedení k tomu o všetkom premýšať a neprejavovať emócie. Nevedomky sa stávame emočnými invalidmi a vytrvalo klameme seba, že vedieť - mať informáciu - k spokojnému životu stačí. Všade vidíme iba klince, ktoré treba zatĺcť premýšľaním.

Život je ale vytrvalý učiteľ a naučil aj mňa, že "vedieť" ja iba sloveso, a že nie je o nič dôležitejšie ako slovesá "cítiť" a "byť". Že kladivo mysle nie je jedinný nástroj, ktorý v živote máme, a že zručný majster má viacej nástrojov a vie v správny čas použiť ten najvhodnejší.  

Priviedol ma k ľuďom, ktorí nepoznajú iba pozlátko života. K ľuďom, pre ktorých motto: "Čo ťa nezabije to ťa posilní" nie je iba informáciou, ktorú počuli, ale je niečím čo cítia vo svojom tele a niečím čím dokonca sú vo svojej duši. Akokoľvek abstraktne to znie. K ľuďom, ktorí blúdili v tých najtmavších kútoch samých seba a dokázali sa nestratiť. 

A ja som mal to šťastie učiť sa od nich aký je rozdiel medzi reálnou skúsenosťou (teda prežitím niečoho na úrovni tela, mysle a duše) a názorom na danú situáciu (čo vo svojej podstate nie je nič iné než povrchný pokus o skratku prameniaci z neschopnosti vnímať situáciu aj inak ako myšlienkovo a vedieť s ňou na iných úrovniach pracovať)

Nebudem Vám klamať, že sa také poznanie získava ľahko. U mňa to predstavovalo skúšanie viacerých profesií, náročný rozvod po 20 rokoch manželstva aj zdravotné problémy a liečenia. 

Dnes viem, že veci, ktoré som sa naučil som sa bez toho naučiť nemohol. Ak chcete vedieť plávať asi sa pri tom  niekedy unavíte, inokedy zadýchate, sem tam dostanete kŕč do nohy a niekedy sa dokonca omylom nadýchnete vody až tak, že Vás to pridusí. Je to súčasť plávania. Môžete sa na plávanie pozerať v televízii a vedieť o ňom povedať všetko čo ste videli. Môžete si prečítať o plávaní knižku a mať pocit, že plávaniu dokonale rozumiete. Ale vedieť všetko o plávaní a plávať sú dve rôzne veci.

Názor vs. skúsenosť. K názoru Vám stačí myseľ a informácia. K reálnej skúsenosti potrebujete situáciu prežívať aj telom (cítiť to fyzické s tým spojené) aj dušou (cítiť emóciu s tým spojenú - byť tým celou svojou dušou). Pretože emócie sú jazykom duše rovnako ako slová sú jazykom mysle a fyzické pocity sú jazykom tela.

Ak si svoj život predstavíte ako stôl, potom telo, myseľ a duša sú nahami toho stola a musia byť minimálne tri, aby Váš stôl mohol dlhodobo a zmysluplne stáť. Navyše by bolo fajn, keby tie nohy boli rovnaké, pretože Vám nepomôže ak si na svoj stôl života prinesiete radosť, ktorá sa v zápätí zošmykne na zem lebo jedna noha Vášho stola prevyšuje nad ostatnými. Je pritom úplne jedno, ktorá noha sa vyvyšuje.

V tomto zmysle je spor ľudí o to či je pre spokojnejší život lepšie chodiť do fitka, zdravo sa stravovať, meditovať, študovať literatúru, maľovať, tancovať, tráviť čas s blízkymi ľuďmi, alebo objavovať krásy prírody rovnako absurdná ako snaha rozhodnúť sa či pre pohodlie Vašich nôh sú lepšie šlapky, alebo nepremokavé treckingové topánky. Odpoveď záleží od cesty, po ktorej práve kráčate.

Snaha nájsť svätý grál, univerzálnu odpveď, je jednou z pascí, do ktorých nás chytá vlastná myseľ. V práci, vo vzťahoch, pri športovaní, pri chudnutí, pri tancovaní, pri všetkom plieska bičík našej mysle. Asi takto:

Keď prídeš na to ako to správne robiť, potom sa tým už nebudeš musieť zaoberať.

Vyriešil si to! Máš to pod kontrolou! Palec hore!

Sme takí opojení plieaskaním toho bičíka, že nevidíme niekoľko jeho zrejmých paradoxov:

1. Keby naša myseľ dokázala všetko vyriešiť stratila by svoje opodstatnenie, pretože už by nebolo čo riešiť

2. Keby naša myseľ bola tak schopná, ako sa pred nami prezentuje, už by to všetko dávno vyriešila

Z vyššie uvedeného plynie jedno úsmevné ponaučenie, ktoré si ale neradi pripúšťame:

Máme neschopnejšiu myseľ než sme si mysleli a čo je horšie ešte ju budeme potrebovať 🙂

Volám sa Boris Rybár a počas akadémie - Sám sebou Vás naučím ako môžete dosiahnuť pocit radosti a šťastia prakticky v každej oblasti Vášho života, jednoduchým rozvíjaním všetkých častí Vašej osobnosti a budovaním ich vzájomnej integrity. Prevediem Vás procesom rozvoja tých zručností práce so sebou samými, ktoré sa žiaľ neučia v škole, no sú nevyhnutným predpokladom pre skutočne úprimné a hlboké pochopenie seba samých, ktoré jediné Vám môže priniesť trvalú spokojnosť a nie iba krátkodobé náplaste.

Uvedomujem si ako ambiciózne to znie.

Uvedeomujem si aj to, že miestami možno ani netušíte o čom presne hovorím.

A uvedomujem si aj to, že niekomu to znie ako "marketingový blábol" s cieľom niečo predať.

Aj napriek tomu na tom trvám!

Pochybovať o tom je úplne prirodzené. Keby ste to čo píšem už vedeli, a mali s tým reálnu skúsenosť, neboli by ste tu. Nemali by ste na to dôvod. Dočítali ste sa až sem, pretože ste v tom niečo uvideli, ale ešte to nemá presný tvar, farbu, chuť, vôňu. Zjavne vo svojom živote stojíte pred niečím, čo neviete uspokojivo vyriešiť tými skúsenosťami, ktoré už máte a tak podevedome hľadáte nové. Jedna časť Vám hovorí: "Chcelo by to nový prístup a toto znie sľubne", nod ruhá jej veľmi rychlo oponuje: "Ale čo ak?"

Mucha za oknom!

Najlepší príklad, ktorý mi v tej súvislosti napadá je mucha za oknom. Sledovali ste niekedy muchu za oknom u Vás v byte, keď máte okno vyklopené na vetranie tak, že vrchnou časťou okna by mucha dokázala pohodlne vyletieť von no ona sa stále drží v spodnej časti okna a naráža do skla? Robí to tak vytrvalo až ju na druhý deň ráno nájdete nehybnú na parapatnej doske. Jej problém nie je v tom čo vie a čo robí. Vie že sloboda je tam kde je svetlo a vytrvalo sa za tým snaží letieť. Jej problém je v tom čo nevie a nerobí. Nevie, že sklo prepúšťa svetlo, ale nedá sa cez neho preletieť. Nevie, že v situácii, v ktorej sa nachádza by bola lepšia stratégia neorientovať sa podľa svetla, ale aj podľa čerstvého vzduchu, ktorý prúdi do miestnosti. Keby to vedela dokázala by s ľahkosťou vyletieť hore k vetraniu na okne a dostať sa na slobodu.

Každý z nás je niekedy takou muchou. Čelíme nepríjemnej situácii a zúfalo sa držíme toho čo poznáme, toho čo v minulosti fungovalo. Vidíme svetlo a mávame krídlami čo nám sily stačia. A narážame na sklo. Nerozumieme. Skúšame to znovu. Nikdy nás nik neučil nič o vetrákoch a schopnosti vnímať čerstvý vzduch. A potom sa zrazu objaví niekto a povie: "Hej ty! Tadeto!"

Viem, aké je ťažké vsadiť celý svoj "muší" život na cestu do neznáma s neznámym.

Vsadil som a bola to dobrá voľba. Podľa príslovia: "Keď je študent pripravený, učiteľ sa objaví."

Keby to všetko išlo povedať jednou vetou už by som Vám to povedal. Keby to stačilo povedať už by ste to vedeli, pretože niečo z toho ste už určite niekedy počuli. Informácie o tom už určite nejaké máte a teda "viete". Lenže vedieť a mať skúsenosť sú (ako už viete) dve odlišné veci. Preto Vám to v akadémii - Sám sebou nemienim iba hovoriť, ale mám v úmysle previesť Vás procesom získania skúseností. 

Nemám potrebu predávať Vám tony videokurzov a kŕmiť Vaše kladivo myslenia ďalšími klincami.