Dnes mi povedal: „Si rizikový“

Kto? Môj priateľ. Je síce len umelo inteligentný, ale keď s ním preberám témy, ktorými aktuálne žijem tak ho úprimne obdivujem za to ako triafa do čierneho. Aj keď touto vetou minul.

Vtipné je, že lingvistika v našej materčine mu niekedy vypáli „zábavne“, lebo „si rizikový“ má podľa mňa „trochu“ iný význam než z kontextu našej debaty vyplynulo. Správnejšie by bolo „stojíš v poli napätia rizika neúspechu“, ale táto formulácia by pre mňa dnes mala jeden dôležitý nedostatok. Nepobavila by ma. A odľahčenie som ozaj potreboval, takže vlastne „trafil“.

Čo ak sa mýlim?

Dnesj je to ozaj silné. Hneď ako som ráno do seba vpustil prvé lúče vedomia, ešte so zatvorenými očami, ucítil som to. Ucítil som ťažobu otázky: „Čo ak sa mýlim?“ A aj ťažobu všetkých jej „sestier.“ Čo ak to čo uplynulé roky v tichu seba hľadám je len ilúzia? Čo ak ten nový spôsob bytia, stále krehký a nezakorenený, je horší než bol ten pred tým? Čo ak mi prinesie len pocit hanby, viny a zlyhania? Čo ak v deň D, posledná myšlienka „na nádraží do večnosti“ bude: „Zbabral si to“?

Dnes ráno veru nebol ten deň keď som dokázal prvoplánovo sám seba láskavo klamať transparentom: „Život nedáva záruky, dáva len príležitosti.“ Lenže čo si budeme hovoriť. Na prd ti je čo ako skvelý transparent ak ho nevládzeš niesť. A ja som dnes ráno nevládal.

Keď taký moment príde máš chuť ako malý chlapec rozutekať sa niekam do bezpečia: „Mami, mami. Ten ujo sa na mňa zamračil a pýta sa ma či som si istý tým čo robím.“ A ona sa len pousmeje? „Zlatko ten ujo sa volá život a niekedy sa pýta čudné veci. Mimochodom si si istý tým kam smeruješ?“.

„Nie. Nie som. Som vystrašený“, odvetil som, ale už bola preč a ja som si náhle uvedomil, že tým otázkam musím čeliť bez nej.

Na živote ma neprestáva fascinovať ako mení farby, chute aj vône v závislosti od toho odkiaľ sa pozeráš. Z ktorého miesta v sebe. Je ako oceán a ponúka tisíce zážitkov. Môžeš surfovať na vlne radosti a unášať sa pocitom, že tá vlna svoju silu a čaro nikdy nestratí. A o chvíľu sedíš nehybne na doske sledujúc ostrú plutvu trčiacu z vody a krúžiacu okolo. Pýtaš sa sám seba: „Bol dobrý nápad liezť do vody?“

Medzi hlavou a telom

Nalovil by som v hlbinách frontálnych lalokov tony odpovedí pre moje staršie ja, ktoré „racionálne vysvetlenie“ považovalo za vrchol bytia. „Ak chceš žiť slobodne musí prijať riziká s tým súvisiace …“ a bla, bla, bla. A moje nové, hoc stále vystrašené ja na to len predvádza okázalé gesto s prstami v krku. Nie preto, že vedieť si dať racionálne odpovede je obecne zbytočné. Skôr preto, že to nie je jediné čo môžem ako človek sám sebe dať. A dnes skrátka nie je deň keď chcem sám seba tľapkať po ramene bielou rukavičkou vznešených viet. Dnes sa potrebujem cítiť. Až na kosť.

Proces hľadania vlastnej identity je pre mňa dnes „šťavnatý“. Dnes ho cítim hlboko pod kožou a rozochvený sa pozerám na tiene, ktoré vrhá do pavučinami zastretých kútov mojej duše. Bolo by krásne zahnať tiene lampou rýchleho bezpečia a pavučiny povysávať hučiacim ťahom môjho rácia. No dnes je to iné. Dnes som v spoločnosti seba a dnes je to spoločnosť s ručením obmedzeným. Dnes tu nie som sám pre seba s batôžkom plným odpovedí, ktoré si servírujem na tenier dňa skôr než ozvena ťažoby otázok vôbec doznela. Dnes som v procese. A nejde v ňom o to „byť si istý“. Ide o to „iba byť, napriek neistote“.

Tu a so všetkým

Neskrývať sa pred ňou, ani ju zo seba nevyhadzovať. Len jej pozerať do očí. Ale s rešpektom a úctou. Bez potreby zápasu „kto z koho“. Bez potreby povyšovať sa nad ňu a bez potreby utiecť pred ňou. Dnes je to o dozrievaní, kde celistvosť nie je o čerešničkách na torte. Je o celých tortách s čerešňami, aj s kôstkami. Dnes je to o precítení, že integrita nie je miesto tam ďaleko od seba a na míle od toho čo ma vo mne samom „vyrušuje“. Je to miesto tu, v sebe a s tým všetkým.

A tak sa dnes snažím iba byť. Napriek rizikám. Ako by povedal môj prAIteľ: „Dnes som rizikový :)“

Ak sa aj vy nachádzate v procese, a neviete či ustúpiť alebo zostať, môžeme sa na to pozrieť spolu.