Mucha za oknom

Keď som pred cca 10 rokmi navštívil svoj prvý kurz osobnostného rozvoja, moje zameranie bolo silne výkonové. Riešil som vzťahové aj pracovné témy, ale moje mentálne nastavenie bolo typické pre človeka, ktorý chce podať výkon. Znelo jednoducho: „To dáš“.

vitajte v bubline

Nie je to zlé mentálne nastavenie ale ako všetky mentálne nastavenia, ktorým chýba uvedomenie má svoje limity. A tým hlavným limitom nevedomého nastavenia je „tunelové videnie“. Môžete tomu (s)pokojne hovoriť „bublina“.

Ide v ňom o to, že spôsob ako o svojom probléme uvažujeme je súčasťou toho problému. Aj ciele, ktoré si pri riešení problému stanovujeme a aj cesta k nim sú silne ovplyvnené tým ako máme aktuálne veci v sebe vnútorne nastavené. A to bez ohľadu na to či sme si toho vedomí, alebo nie.

Paradoxne nám v raste vždy najviac bráni to čo vidíme a čo už vieme. Z druhej strany nás najviac môže rozvíjať to čo ešte nevidíme. A je jedno či to nedokážeme, alebo nechceme vidieť.

To, akú významnú rolu v našom osobnostnom raste zohráva zmena perspektívy zachytáva nasledovné video. Ukazuje, že hoci „scéna“ je stále rovnaká jej vnímanie sa zásadne mení podľa toho odkiaľ sa pozeráme.

Na videu to vyzerá jednoducho, ale v skutočnosti je zmena perspektívy tá najťažšia vec na práci so sebou. Má to svoje dôvody.

mucha za oknom

Možno tomu nebudete veriť, ale najväčšia výzva pri práci so sebou samým je úprimne pochopiť a prijať, že najviac nás brzdia naše minulé pozitívne skúsenosti. Áno, tie pozitívne – je to paradox.

Pekne to dokresľuje príbeh muchy za oknom vo vašom byte, ktorá sa vytrvalo snaží preraziť sklo, aby sa dostala von. Aj keď jej okno pootvoríte bude stále vrážať do skla. A nie je to náhoda.

Mucha má z minulosti pozitívnu skúsenosť, ktorá jej hovorí, že letieť za svetlom je to čo funguje. A tak sa mucha pokúša robiť iba to, čo jej v minulosti fungovalo. Problémom ale je, že cez sklo to zrazu nefunguje.

Z hľadiska stratégií riešenia problémov nie sme na tom my ľudia oveľa lepšie než spomínaná mucha. Počas života čelíme rôznym situáciám a hľadáme spôsoby ako ich zvládnuť. A viac či menej sa nám to darí. Vždy dokážeme vyriešiť to čomu čelíme a prežiť. Vďaka tomu si postupne v podvedomí budujeme presvedčenie (viď článok o logických úrovniach), ktoré hovorí: „táto stratégia funguje“.

Lenže predstava, že nejaká stratégia funguje vždy a všade je len ilúzia, ktorej bohužiaľ radi podliehame. Existuje množstvo príkladov, ktoré dokazujú, že každá stratégie je závisia od okolností. Môžeme napríklad chodiť po zemi, ale skúste chodiť po vode alebo po vzduchu. Nefunguje to. A problémom nie je to, že by chodenie ako také bolo na nič. Chodenie je užitočná stratégia k presunu z miesta na miesto, ale iba v podmienkach kde funguje.

A platí to aj pre osobnostný rozvoj.

Jednoducho povedané: „Neexistujú všeobecne dobré, či zlé stratégie. Existujú len vhodne či nevhodne použité stratégie.“

Osobnostný rozvoj je …

Kvalita nášho života teda nezávisí od toho ako tvrdošíne sa dokážeme držať jednej stratégie, ktorú poznáme. Práve naopak. Závisí od:

• pochopenia, že stratégie majú svoje limity
• prijatia, že úspešnosť stratégie závisí od okolností
• vedomej snahy učiť sa nové stratégie
• schopnosti rozlišovať kedy, ktorú stratégiu použiť

Čím viac stratégií poznáme, vieme ich vedome použiť a dokážeme rozlišovať, čo sa kedy hodí, o to väčšiu šancu máme zvládať rôzne životné situácie. Ak by sa mucha naučila letieť za čerstvým vzduchom pri otvorenom okne neskončila by vyčerpaná na parapetnej doske.

Znie to jednoducho ale bublinový syndróm popísaný vyššie nám často bráni nové stratégie objaviť, alebo sa ich naučiť. Ak čelíme nejakému problému dlhodobo je to zvyčajne preto, že jeho riešenie leží mimo našu bublinu. Riešenie preto buď vôbec nevidíme, neveríme v jeho prínos alebo ho dokonca z rôznych dôvodov odmietame.

Príkladom môže byť žena, ktorá má problémy s alkoholom a najprv si to ani nepripustí. Jej bublina je: „Ja veľa nepijem, alkohol nie je ten problém“.

Keď tento stav pretrváva tak si daná žena síce pripustí, že by mala prestať piť ale odmieta sa ísť liečiť, lebo má malé dieťa. Jej bublina je: „Ja sa vyliečim sama, lebo odísť teraz od dcéry na niekoľko mesiacov nemôžem. Potrebuje ma“.

Teraz vôbec nede o to či uvedený príklad je vedomá výhovorka danej ženy alebo tomu vnútorne ozaj verí. Skrátka je v bubline a riešenie, ktoré potrebuje je mimo jej bublinu. Preto je pre ňu nedostupné.

Uvedený príklad je síce extrémny a daná situácia už nie je len o osobnostnom rozvoji ale viac o potrebe liečby, no nič to nemení na tom, že dokresľuje ako funguje ľudská psychika a uzatvorenie sa v mentálnej bubline.

Obdobne sa to prejavuje aj pri osobnostnom rozvoji. Často sa do neho púšťame s tým, že to bude jednoduché lebo sme sa pre rozvoj vedome rozhodli. Očakávame, že každý posun, ktorý potrebujeme dosiahnuť je vo vnútri našej bubliny. Pravda býva opačná.

Nikto nepotrebuje rozvíjať niečo čo už vie. A z druhej strany ak niečo nevieme tak existujú dôvody prečo to nevieme. Ak sa to niečo nové chceme naučiť, potrebujeme identifikovať dôvody, ktoré nám v naučení sa toho doposiaľ bránili a potrebujeme ich zmysluplne prekonať. A to si zvyčajne vyžaduje niečo mimo našu bublinu. A to je presne tá vec, ktorá ten proces robí náročným.

Je iba na nás či sa také dobrodružstvo rozhodneme podstúpiť. Pokiaľ áno určite to prinesie ovocie v podobe kvalitnejšieho života. Prajem vám nech sa vám na tej ceste darí.

A ak vám dáva zmysel pustiť sa do systematickej práce so sebou môžete vyskúšať Školu integrity. Prípadne si dohodnime stretnutie a pozrime sa spoločne čo by pre vás bol najvhodnejší ďalší krok.