Ak chcete začnite tu

Poznámka: Môže byť užitočné čítať články v tomto poradí.

Tento úvod rozhodne nie je nepostrádateľný. Pokiaľ sa chcete vecne pustiť do práce so sebou, môžete kategóriu „Ako so sebou pracovať“ čítať aj bez tohto článku.

Napriek tomu je užitočný. Ponúka totiž praktickú ukážku „môjho sveta“ aj so systematickým pohľadom naň. Nehovorí čo sú to individualita a sebapoznanie, ale ukazuje to na mojom konkrétnem prípade. Môže vám to pomôcť nájsť vašu paralelu.

Tento blog nie je len súbor návodov. Je to priestor, kde sa stretáva výkon, dozrievanie, individualita človeka aj systematická práca so sebeou. Skôr než začnete čítať vecné články, pozývam vás nahliadnuť do toho, ako to vyzerá keď „som to ja“.

Pretože systém, ktorý tu nájdete, nevznikol v učebnici. Vznikol zo života.

Najprv sa začítajte do úvodného príbehu – „INTEGRAČNÁ 🙂/?„. Následne k nemu pridám štruktúru a niektoré súvislosti mojej osobnosti. Keď navnímate, ako sa moja individualita prejavuje v tom, čo robím, môžete efektívnejšie objavovať tú svoju – a následne na sebe pracovať krok za krokom.

INTEGRAČNÁ 🙂/?

Tento blog je o ľudskej nedokonalosti a nepretržitej snahe, vedomej či nevedomej, hľadať svoje zmierlivé miesto v jej strede. Dajú sa premárniť celé roky života snahou odhodiť to nedokonalé z nás a ubičovať sa za to, že tam stále niečo ostalo. A ďalšie sa dajú premárniť snahou ubičovať ostatných za to nedokonalé v nich.

Tento blog nie je o vinách a trestoch ani o krivdách a bolesti. Nie je ani jednou stranou spovednice. Rozhrešenie nežiada ani nedáva. Nie je ani otupelým zabúdaním v naivnej snahe uveriť, že prijatie a odpustenie toho čo my ľudia, s tým najlepším úmyslom, robíme sebe samým, či sebe navzájom, vygumuje dôsledky našich rozhodnutí. A nie je ani zatvrdelým vzdorom mysliacim si, že ak dôsledky našich rozhodnutí pretrvajú tak prijatie a odpustenie nemajú význam.

Je to iba priestor.

V istom zmysle je to len ďalší z mojich „produktov“ v poradí, no v jednom zmysle je úplne prvý. Tvorím ho z iného miesta.

Ak by som mal to miesto vyfotiť nešlo by to. Neviem, ako odfotiť miesto hlboko v sebe a už vôbec neviem odfotiť miesto, ktoré sám poriadne nevidím. Nové, krehké, tajomné. Zahalené do hmly, no rozhodne nie ponuré.

Neviem aké veľké to miesto je. Neviem koľko má ulíc a domov. Chvíľami je tak hmlisto, že sa rukou radšej pridržiavam stien. Keď som kedysi prvý krát stál na jednej z jeho dôležitých križovatiek bola trochu lepšia viditeľnosť. Opatrne som zdvihol zrak. Snažil som sa očami „nahmatať“ to miesto kde na rohu budovy zvyčajne býva názov ulice. Stálo tam „Integračná 🙂/?“

WTF! Ten kto toto miesto projektoval má tuším bizarný zmysel pre humor. Kto už dá ulici názov Integračná? A kto už dá namiesto popisného čísla otáznik? Akoby vám chcel povedať, že ani sám nevie koľko takých miest na tej ulici bude a tak sa to snažil „zachrániť“ smajlíkom namiesto súpisného čísla. Ale s názvami ulíc to už tak býva. Nemusia sa vám páčiť. Stačí, že presne označujú miesto kde práve stojíte. A ja som v tej chvíli rozhodne nestál na Púpavovej 24.

A potom sa zotmelo. Zase. Prišlo mi to zvláštne.

Keby som tam stál v osemdesiatom šiestom rozplakal by som sa. Mal by som síce už trinásť ale to jediné by dávalo zmysel.

Keby som tam stál v deväťdesiatom treťom, zvolil by som útek do „rýchlej úľavy“. Mal by som dvadsať a urobil by som to jediné, čo som vtedy vedel.

Keby som tam stál v „nula štvrtom“, utekal by som do povrchých vzťahov. Lebo keď človek uteká pred sebou, uteká s ním aj jeho mužský princíp — rovnako nezrelý, rovnako naivný.

Keby som tam stál v „dvadsať dvanástom“ mal by som tridsať deväť a našiel by som si skvele platenú prácu niekde v „korporáte“. Ideálne s vysokou pozíciou, nech som vidieť. Lebo keď tridsať päť rokov od seba utekáte, ste od seba už tak ďaleko, že na seba ani nedovidíte. Ak chcete vedieť ako vyzeráte musíte sa pýtať iných. A keď už sa ich pýtate rozhodne chcete aspoň vyzerať dobre. Na míle od seba totiž dobrý nemôžete byť. Pretože, a to vám pani učiteľka na hodine slovenčiny nepovedala, sloveso „byť“ má „neoddeliteľnú miestnu príslušnosť“. Byť akýkoľvek sa dá iba v sebe. Ďaleko od seba to nejde. Tam sloveso „byť“ nemá žiadnu moc. Ďaleko od seba vám ostane iba sloveso „mať“. A tak máte. Pozíciu, plat, výsledky, uznanie, …

Keby som tam stál v „dvadsať sedemnástom“ mal by som štyridsať štyri. Rozvádzal by som sa a absolvoval by som prvý kurz neurolingvistického programovania. Začalo by vo mne svitať. Mal by som pocit, že v zápase zo životom konečne vyhrávam, ale ako veľa krát predtým aj potom, zase by som sa „mýlil“. Nie preto, že by som prehrával viac než inokedy, ale skôr preto, že život bez ohľadu na okolnosti v skutočnosti nie je zápas, hoci vtedy by som to ešte nevedel.

Zato by som sa práve dozvedel čo sa stalo v 1977 v Starom Smokovci. Navštívil by som mamu. Objali by sme sa a obaja by sme plakali. Povedal by som jej, že sa nehnevám, že to chápem, a že ju ľúbim. Vedel by som, že to myslela dobre. Slzy by nám tiekli po lícach potokom. Silno by som ju stískal s vďačnosťou za to všetko čo pre mňa v živote spravila a obetovala. No s bolesťou súčasne. S bolesťou vedomia, že Starý Smokovec 1977 a jeho odraz už pôjdu životom stále so mnou. Vždy inak, ale stále pôjdu.

Ale stál som tam „dnes“. Mám po päťdesiatke a dáva mi zmysel na chvíľu tam len tak stáť. S rozpadnutou starou osobnou identitou stojím na rohu Integračnej, rozobratý ako kus nábytku z IKEA. Nie je jednoduché stáť tam, so zažltnutým rodným listom, a vnímať ako sa staré istoty rozpadajú a nové ešte len vznikajú.

A tak, podobne ako som sa učil od dvadsať sedemnásteho, iba zatváram oči a s láskou k sebe dýcham. V duchu si opakujem magické slová Carla Gustava Junga: „Uniesť pole vnútorného napätia. Bez úniku“. Starý, dobrý Carl.

Potom dovoľujem svojej pozornosti pomaly „tiecť“ z hlavy viac do tela. Najprv z frontálnych lalokov opatrne do vnútra hlavy. Do miesta uprostred lebky, tesne za očami. Ako by povedal Jeffrey Allen: „Just behind the eyes“. A odtiaľ pomaly k mieche a po nej ďalej, dole do srdca.

Pozývam sám seba k sebe. Na miesta kde môžem myslieť aj cítiť súčasne. Kde môžem cítiť svoje myslenie aj premýšľať o svojom cítení. A pomaly sa ponáram hlbšie. Na miesta kde môžem premýšľať o svojom premýšľaní aj cítiť o svojom cítení. Úplne „meta“, ale nie tá od Zuckerberga.

Nesnažím sa seba nijako hnať ani spútať. Iba sám sebe otváram dvere a šepkám si pozvanie: „Tu si doma. Je tu bezpečne. Tu môžeš iba byť.“

Chodím na toto miesto rád. Je to tu také zastrčené a trochu ošumelé. Na mape sa to hľadá ťažko, ale na „selftripadvisore“ to má skvelé referencie. Čím viac sem chodievam, tým ľahšie sa to dá nájsť, aj keď zakaždým mierne tápam. Vždy je to tu trochu iné a vždy trochu rovnaké. Keď otvoríte dvere toto miesto vám razom vrazí do úsmevu všetko čo ponúka. Farby, chute, vône. Všetkého čo vo vás práve „bubloce“.

Nikto vás nepríde usadiť. Proste si len nájdete miesto kde je práve voľné. A potom to začne byť podobné ako keď sa snažíte chytiť vzduch do dlane. Čím dychtivejšie stláčate prsty k sebe, a mávate rukami okolo seba, tým horšie to ide. Ale keď sa na chvíľu zastavíte s otvorenou dlaňou, vzduch si ku nej nájde cestu sám.

Do dvadsať sedemnásteho to bolo pre mňa úplne „stratené mesto“. Bájne. Veľa som o ňom počul, no pred tým rokom som tam nikdy nebol. V dvadsať sedemnástom som sa ho vybral konečne hľadať.

Pýtal som sa na cestu, a pýtal som sa všetkých. Krista, Budhu, Freuda, Junga, Frankla. Aj Miltona H. Ericksona, Daniela Golemana, Jeffreyho Allena, či Paula McKennu. A aj Richarda Bandlera a Johna Grindera. A mnohých ďalších. Ich zoznam by sa sem nevošiel. Každý mi dal kúsok mapy a ja som sa na nich aj tak hneval.

Nevedel som to nájsť. Sem tam sa mi zjavil záblesk ulice, či dokonca prah dverí, ale skôr než som sa nazdal bolo to zase preč. Cítil som sa ako v blbej počítačovej hre, ktorá sľubuje “zasľúbený level”, ale v skutočnosti ho nemá a tak dookola len niečo predstiera, aby ste si naivne, v snahe dostať sa tam, kúpili pokračovanie. „Číslo vašej karty prosím“, znelo mi v hlave.

Hneval som sa na nich lebo som nechápal, že: “s mapou, či bez kráčať musím ja”. To čo oddeľuje zasľúbené mesto od bažiny uviaznutia nie je mapa ale krok. Na konci dňa, ak si na mieste kde nechceš byť, mapu nepotrebuješ. Pretože je jedno, ktorým smerom odídeš. Hlavne aby si bol už preč.

Neprestáva ma fascinovať aký je vesmír efektívny. Nikdy ti nedá to čo nepotrebuješ. Môžeš si na neho vyziapať celé hrdlo: „Ukáž mi kade!“ a on ti obláčikom cez celé nebo láskavo napíše „Kade len chceš.“.

A keď budeš vyčerpaný stáť na „bedne od Whisky s mašľou kolo krku“, a zúfalo čakať na dobrodinca čo do nej kopne, lebo sa bojíš skočiť, pristúpi k tebe muž a podá ti lístoček. „Toto ti posiela, najvyšší“, povie ti. Otvoríš lístoček a čítaš: „Ak by som ti povedal kade, zobral by som ti slobodu vybrať si. To by si chcel?“

A tebe vyhŕknu slzy cez pokrivený úsmev lebo ti to práve docvaklo. Celý život sa pretláčaš s niekým koho nemáš šancu poraziť a on sa len usmieva. Chápeš? On sa na teba usmieva, nesmeje sa ti! Nesmeje sa ti pretože si tak malý, že ho nemáš šancu poraziť. On sa iba láskavo usmieva lebo nechápe prečo si vôbec myslíš, že s ním máš bojovať. Pohladí ťa po vlasoch – ak ešte nejaké máš 🙂 – a pošepká ti: „Nedal som ti život preto, aby si mi niečo dokazoval. Iba som ti ho chcel dať.“

Keď to konečne prijmeš ponáhľaš sa z bedne od Whisky tak rýchlo až si skoro zabudneš zložiť mašľu. Otvoríš si prvú fľašu z bedne a dáš si 1, 2, slovom dvanásť, a keď sa na druhý deň prebudíš, pozrieš do zrkadla a „nalíčený“ na tvári hrubou vrstvou hanby oneskoreného precitnutia si pokorne povieš: „OK, tak odznova.“

Nikdy som na rohu Integračne nestál takýto rozobratý. A nikdy som z toho nemal taký dobrý pocit. Od dvadsať sedemnásteho som sa vďaka rôznym nástrojom osobnostnej transformácie znova a znova ocital v bode keď som cítil, že niečo dôležité v sebe skladám. Fungovalo to. Poskladal som.

Poskladal som kľúč, ktorým išlo rozobrať aj to čo predtým nebolo ani len vidieť. A tak tu stojím na rohu Integračnej, nadšene vystrašený, a hlavou mi ide: „Wow, poskladal som rozoberadlo.“ A zase raz, z novej úrovne seba, s láskou cítim: „Rozobrať je dobré“.

Svitá. Krížom cez cestu sa z tmy vynára billboard a pozýva ma, tak ako už veľa krát, na ulicu „farebných a voňavých kvietkov“ života. Veľkými písmenami na mňa máva: „Na Púpavovej môžeš mať …“ A mne na rameno zľahka klepe priateľ Carl a šepká: „Na integračnej môžeš iba byť.“

Tento blog je pre mňa niečo ako more. More do, ktorého hádže Kevin Costner z útesu „správu vo fľaši“ vo filme podľa rovnomenného románu Nicholasa Sparksa.

Je miestom kde môžem po častiach nechať plávať kúsky seba. Nie preto aby boli preč. Skôr preto, že mi pomáha po jednom ich brať, pochopiť, precítiť, zabaliť a poslať. Nie do stratena. Skôr do nekonečna seba a toho úžasného čoho som súčasťou.

Môžem ich tam „hádzať“ v nádeji, že keď vesmír urobí jeden z nespočetného množstva svojich zázrakov stanú sa súčasne také veci, ktoré sa súčasne len zriedka stávajú. A napriek tomu sú možné. A v takých čarovných okamihoch ostáva ticho hoc slová boli povedané. Správy môžu ostať zabudnuté a súčasne byť objavené. A človek môže dať sám seba a súčasne môže sám seba nestratiť.

Úprimne by som si želal, aby tento blog bol pravdivý a láskavý. Znie to jednoducho. Tie dve slová poznám prakticky celý život, no napriek tomu mi to jednoduché nepripadá. Asi to súvisí s tým ako sa moje vnímanie tých slov v priebehu času mení. Presnejšie povedané ako sa presúva. Z hlavy viac do tela. Je niečo úplne iné tým slovám rozumieť a niečo iné ich cítiť.

Jedna z vecí, ktoré považujem na písanom texte za úžasné je skutočnosť, že je to vždy tak trochu len polotovar. Hlavne v tom zmysle, že text je len text a skutočný význam mu dá až čitateľ, keď k tomu priloží svoju polovicu. Svoju vlastnú skúsenosť. Keď dovolí textu dotknúť sa ho a keď dovolí sebe ten dotyk opätovať. Pre mňa ako autora je to oslobodzujúce. Nemusím tento blog napísať „správne“. Môžem ho iba písať. Opatrne natiahnuť ruku. To je moja polovica.

Tento blog nie je o tom, ako žiť „správne“. Je o tom, ako môže človek rásť — niekedy smerom von, niekedy smerom dnu. A áno, je aj osobný. Je o tom ako som dlhé roky žil v stave ohrozenia – bez toho, aby som o tom vôbec vedel.

Všetko išlo podľa plánu. Všetko dávalo zmysel. Sem tam sa objavil nejaký životný „problém“, ale kto by sa s niečím podobným nestretol. Prekážky sú od toho, aby sa prekonávali a čo ťa nezabije to ťa posilní. Bože! Kedysi by som si tie slová pokojne nechal vytetovať na vnútornú stranu viečok, aby som ich mal na očiach aj keď spím 🙂

Nemôžem povedať, že môj doterajší život bol prechádzka ružovou záhradou, ale väčšinu času som aj vážnejšie životné výzvy – a nebolo ich málo – vnímal len ako hrbole na ceste. Asi preto nebolo jednoduché v 52 rokoch prvý krát počuť slová: „vývinová trauma“. Spomínam si, že ma to dosť zasiahlo.

Paradoxné na tom je, že keď som tie slová počul prvýkrát, bol som už z najhoršieho vonku. Presnejšie povedané bol som „v najlepšom dnu“. Bol som vedome v „Carlovom“ poli vnútorného napätia. O tom ale v tomto blogu ešte bude reč.

Tento blog má niekoľko „vrstiev“. Úprimne povedané, nie som si istý, či by som ich všetky vedel vymenovať a ani nie je mojou ambíciou písať ich encyklopédiu. Niektoré z tých vrstiev sú výsostne odborné a iné viac spirituálne ezoterické. Tým druhým pokojne hovorte „experimentálne“, ak vám predstava čohokoľvek užitočného pre život, bez exaktných vedeckých dôkazov príde bizarná. A samozrejme buďte pri čítaní tohto blogu slobodní. Dovoľte si dotknúť sa len vrstiev, ktoré vám v danej chvíli dávajú zmysel. Ostatné si dovoľte nechať tak.

Bolo by trúfalé, nezodpovedné aj neúctivé, k autorom odborných vrstiev, tváriť sa, že ich všetky do detailu poznám. A určite nie je mojim zámerom písať tento blog z pozície „guru všetkého“. A to napriek tomu, že mnohé smery a nástroje osobnostného rozvoja som vyštudoval, a našiel by som doma poličku „plnú certifikátov“.

Napriek tomu chcem písať tento blog z pozície človeka, ktorý si niečím v sebe prešiel, naučil sa v tom orientovať a dnes sprevádza druhých. Človeka, ktorý dlho nevedel čo vôbec hľadá, a keď to začínal aspoň tušiť, do cesty mu postupne prichádzali odborné aj „experimentálne“ možnosti. A on postupne objavoval ich odraz aj využitie na vlastnej životnej ceste.

Myslím, že niečo podobné, hoc v inom kontexte, pekne vyjadril Jon Bon Jovi v úvode skladby „Save the World“

„I never went to college
I don’t have a degree
Let’s say I went to night school
I learned all I know on the streets
I wasn’t born a rich man
I ain’t got no pedigree
The sweat on this old collar
That’s my PhD.”

Jedna z vrstiev tohto blogu je „rozprávanie z vnútra stavu ohrozenia“. Je to stav, ktorého som si roky vôbec nebol vedomý, hoci ovplyvňoval všetko čo som v živote robil. Uvedená vrstva ale nie je obviňovaním sa za nevedomosť. Je len dôležitým doplnkom k celkovému poznaniu. Pretože bez ohľadu na fakt ako „sladká“ či dlhodobá moja nevedomosť bola, mala pre mňa dôležité ochranné účinky. Preto prosím danú vrstvu nechápte ako zatracovanie nevedomosti. Tak ako všetko v živote aj nevedomosť má svoje pozitívne významy.

Spomínaná vrstva je len pohľadom chlapca a neskôr muža, ktorý robí to najlepšie, čo v danej chvíli vie. Pracuje, bojuje, miluje, uteká, verí, sklamáva, tvorí, hľadá zmysel. V každej fáze života si myslí, že to robí preto, aby rástol. A až po päťdesiatke zreteľne uvidí, že to robil najmä preto, aby vôbec prežil.

Nemyslím to pateticky. Na živote je myslím krásne to, že si vždy nájde cestu, ktorá vám dáva pocit zmysluplnosti, aj keď sa neskôr ukáže ako nezrelá, či dokonca toxická. Možno je to pud sebazáchovy a potreba psycho-hygieny súčasne. Ak v živote nemáte dobré riešenia máte aspoň tie zlé. Ak na ne nemáte správne dôvody máte aspoň tie nesprávne. Skutočnosť, že časom objavíte lepšie riešenia a správnejšie dôvody, na dôležitosti a význame vašej cesty nič neuberá. Volá sa to skreslenie skúsenosťou.

Keď v nejakom momente uvidíte seba inými očami všetko predtým vyzerá „šialené“. Na chvíľu sa objaví úľava a radosť z hlbokého vnútorného posunu „správnym“ smerom. Ešte ste si ani nestihli odfúknuť a už klope na dvere vnútorný kritik a podáva vám do ruky priebežnú správu vašej osobnostnej zrelosti. V krátkom manažérskom zhrnutí stojí iba jedna veta: „Ty si ale pekný debil, že si na to neprišiel skôr“.

Máte chuť ho na hodinu vyraziť zato, že vám zoberie aspoň krátky okamih skvelej nálady v tíme. V tom ale vojde do dverí „kúzelník“ Carl, čo by šéf vašich ľudských zdrojov, a s pokojom sebe vlastným povie: „A čo tak spraviť si aj s pánom vnútorným kritikom malý teambuilding. Budeme hrať takú hru …“ A vy mu skočíte do reči a dokončíte tú vetu za neho: „…budeme stáť v poli vnútorného napätia, bez úniku“.

Nie je to hra ktorú hrávam rád a už vôbec to nie je hra, ktorá sa hrá ľahko. Aby ste sa „zahrali“ potrebujete správne hracie pole – pole vnútorného napätia. Ale neklamme si. To nie je miesto z katalógu na piesočnej pláži azúrového Karibiku.

Je to ale úžasná hra, pretože ako jedna z mála nenúka možnosť niečo mať. Ponúka možnosť niekým byť. Byť celistvým. Hlboko v sebe. A to miesto býva niekedy na míle ďaleko od stánku s cukrovou vatou.

Za roky bytia so sebou som si uvedomil jednu dôležitú vec. Pocit spokojnosti v živote nezáleží ani tak od toho čo sa v našom reálnom živote deje, ako skôr od toho ako sa k tomu vzťahujeme. Ako to vnímame a ako to interpretujeme. V mojom živote bolo množstvo období plných eufórie z dosiahnutých výsledkov a napriek tomu to nebolo “dosť”. Sloveso „mať“ býva neukojiteľné.

Nechápte ma prosím zle. Tento blog nie je protestom proti západnému štýlu života, ani proti zdravým ľudským ambíciám. Nie je ani pozvánkou do lotosového sedu v horách Tibetu, kde sa raz všetci „osvietení“ strenú, s hlboko rezonujúcim „óm“ vychádzajúcim z pier, nad miskou ryže. Nie je o rozdelení seba na svetské a duchovné ja, ani o hodení si mincou, v snahe zistiť, ktoré z toho ste vy.  

Je to skôr „zápisník“. Zápisník chlapca, s komentárom iného „chlapca“, ktorého život niekoľko dekád prežúval v ústach, a ktorý si dnes s odstupom spomína na predošlé chute, hoci ich vníma inak.

Zápisník niekoho, kto na plátno vlastného príbehu, s podporou nástrojov osobnostného rozvoja, postupne skicuje mapu „svojho mesta“, a túži tam byť doma, vedomý a slobodný.

Je to ale zápisník so všetkou subjektivitou človeka, ktorý ho píše. Nie je to univerzálna pravda všetkých právd, vznášajúca sa krídlach anjelov pri vstupnej bráne do raja. Je to len odraz farebnej spleti lúčov života v zrkadle jednej ľudskej duše.

Niekedy sprevádzaný zúfalou potrebou odvrátiť zrak pred tým čo to zrkadlo ukazuje a inokedy zas úprimnou snahou vedome natáčať zrkadlo tak, aby bolo možné uvidieť to čo môže byť užitočné uvidieť, hoci to nevyzerá vábivo.

Ako napríklad, že sloveso „mať“ je iba tak ukojiteľné ako je ukojiteľný ten kto chce „mať“. Pretože to nie je vlastnosť toho slovesa, ale len schopnosť, či neschopnosť človeka, ktorý to sloveso žije.

Tento „zápisník“ je miestami možno trochu surový a neotesaný. Ale iba preto, že autor prišiel do bodu keď nechce stáť na ulici Chrumkavá a primiešavať si do života všetko čo stánky na nej ponúkajú. Nechce si ani kúpiť ďalší bičík na ulici Sebatrýzniteľská, objednať si x-tý hojivý „lektvar“ na ulici Kamilková, ani škrabať na každé dvere na ulici Záchranárska. Skrátka má dnes v kolónke „prechodný pobyt“ napísané „Integračná 🙂/?“. A zdržiava sa tam dobrovoľne.

Spoločnosť mu robieva istý Carl. Zrelý pán. Má čo to za sebou. Ročník 1875, ale inak „skvelá partia do zlého počasia.“ Čo si budeme hovoriť? Na rohu Integračnej často fúka a kadečo poletuje vzduchom. Býva tam temno, hmlisto aj sa blýska. Hluk hromu vami často doslova fyzicky zatrasie tak silno, že sa musíte pridržať čohokoľvek ako tak pevného čo máte po ruke. Zvláštne miesto. Keď som tam bol prvý krát nechápal som prečo sa tá ulica nevolá radšej „Otrasná“.  

V tomto blogu často neponúkam odpovede. Ak som sa doterajším zízaním na ten otáznik na rohu domu na Integračnej niečo naučil tak to, že odpovede sú iba také dobré ako dobré sú otázky. Aj preto sa dnes veľkým oblúkom vyhýbam ulici s názvom „Oznamovacia“. Vo chvíli keď uveríš, že niečo už celé vieš práve si sám seba oklamal. Možno si to urobil láskavo a máš na to dobré dôvody, ale to na tom veľa nemení. Isteže má význam vyberať si priebežne „jackpot“ vlastného poznania, ale uveriť, že už vieš všetko, je ako prelepiť si oči páskou, vybrať sa na víkend do múzea v Louvre, a zvyšok života sa utešovať vetou: „Bol som tam“.

Odpovede, odpovede, odpovede. Celý svet si za nimi ide nohy dolámať. Dopyt po nich rastie a ich cena na Wall Street láme stále nové rekordy. A otázky? Tie zapadajú prachom niekde v kúte a nedbalo čakajú, či si ich niekto vôbec všimne. Nedocenené ale vedomé si vlastnej hodnoty. Ako povedal Bruce Lee: „Chytrý človek sa s z nesprávnej otázky dozvie viac ako hlupák zo správnej odpovede.“

Preto sa v tomto blogu, sem tam, podelím o nejaké otázky. Možno budú subjektívne správne pre mňa a úplne nesprávne pre vás. Možno budú nesprávne aj pre mňa. Neviem. Viem len, že veľa vecí v mojom meste začalo vyzerať inak, keď som v dvadsať sedemnástom, prvý krát v tom nečase trafil na Integračnú ulicu, a dovolil si tam chvíľu stáť zízajúc na ten otáznik.

Ak ste práve na Púpavovej, Chrumkavej, Sebatrýzniteľskej, Kamilkovej, či Záchranárskej nie je to zle. Prijmite to. Bez akéhokoľvek „klišé“ na jednom z dôležitých lístočkov od najvyššieho stojí: „Si presne tam kde máš byť“.

Ak práve stojíte na bedne od Whisky, niekde uprostred ulice „Zúfalá“, nie je ľahké si ten lístok prečítať. To ale neznamená, že ten odkaz nie je správny. „On“ ho myslí vážne. Každé jedno slovo.

Neurobte ale rýchly a nesprávny záver! Píše vám len, že tam kde práve ste, ste správne. Nič menej, nič viac. Nepíše vám nič o tom aký má byť ďalší krok. Ten je slobodne iba na vás. Z každej bedne sa dá nedbalo spadnúť, zúfalo skočiť aj opatrne zliezť. Nie je to vlastnosť bedne. Je to schopnosť toho kto na nej stojí.

Ak vám dáva zmysel trochu sa „prefúknuť“, precítiť smršť a navnímať kalamitu, zvážte možnosť vybrať sa nazrieť na Integračnú. To je také skoro námestíčko, v centre, kde sa zbiehajú všetky hlavné „ťahy“. V istom zmysle nie je ťažké to miesto nájsť, lebo nech ste na ktorejkoľvek z hlavných ulíc seba, jej jeden koniec vedie práve tam. Akurát je prúšvih, ak po tej „svojej“ ulici práve uháňate smerom od centra, s vetrom v chrbte.

Aj tu je dobrá rada vlastne ľahká. „Iba sa otočte.“ A tým sa to „easy“ končí. Lebo keď to urobíte v tej chvíli vám už ide oproti nie len vietor, ale spolu s ním aj všetko čo ste po sebe nechali.

Nie vždy je to pekná „turistika“. Zídu sa aj vrecia, do ktorých môžete zbierať kúsky seba, čo ste cestou postrácali, ale aj „plody“ vášho minulého snaženia. S takým nákladom sa proti vetru ide ešte ťažšie, ale na Integračnej je jedno úžasné miesto. Niečo ako „oko hurikánu“. Miesto kde vôbec nefúka. Nejdete tam preto, aby ste zahodili všetok „bordel“ čo máte vo vreciach. Idete tam preto, že tam s tým všetkým môžete byť. A aj keď to stále ešte musíte niesť, má to zmysel.

Nemáte to prilepené ku koži lepidlom hanby, ani viny. Ani si to neutierate handričkou ospravedlňovania, či bagatelizovania. Ani to neskrývate pod kabát zúrivosti, či za hebký závoj úsmevu. A ani s tým neletíte k oblakom v teplovzdušnom balóne úspechu. Je to len akoby ste sa práve nafúkli a to všetko sa zmestilo do vás.

Čo ako škaredé, čo ako špinavé, čo ako boľavé. Čo ako radostné, čo ako oslobodzujúce, čo ako hrejivé. Je to všetko vo vás. Naraz. Má to svoje miesto. A vánok ôkol vám do uší láskavo pošepká: „Aj toto som ja. Toto všetko nesiem“.

Niekto by povedal, že pravda bolí. Moja skúsenosť je iná. Myslím si, že to čo bolí je strata. A nová pravda o nás vždy prichádza so stratou tej predošlej. Nebolí to čo prišlo. Bolí to čo odchádza. Nie preto, že to bolo správne, ale preto že to bola súčasť nás. Poznali sme to. Identifikovali sme sa s tým. Dávalo nám to istotu. Neboli sme dokonalí, ale vedeli sme kto sme. Aspoň sme si to mysleli.

Stratiť sám seba, akokoľvek nezrelého, akokoľvek utrápeného, to s človekom zamáva. Aj preto býva hlboký prerod človeka vnútorne niekedy náročný. Nie je to žiadne racionálno-rečnícke cvičenie na 30 sekúnd typu: „Hahaha, takýto som bol, toto bolo na prd, teraz to robím takto, ruka hore.“ Hov*o!

Ospravedlňte tie hviezdičky pred očami. Beriem, možno je moja cesta od Smokovca 1977 špecificky citlivá. Neviem. Nedokážem svoje vnútorné prežívanie kvantitatívne porovnať s tým čo prežívajú ostatní. Ale dáva mi zmysel jedna poznámka k tomu čo som videl.

Za roky čo vnímam svoj proces a sprevádzam ďalších na ich ceste, videl som rôzne prístupy k hľadaniu seba. Videl som ľudí, ktorí pri osobnostnom rozvoji veľa premýšľali, radovali sa a tlieskali si. Pridávali a mali chuť to osláviť.

A videl som takých, ktorí pri tom veľa cítili, často plakali a potom ostávali sedieť v kúte stranou, v bezpečnom tichu seba. Dozrievali.

A hádajte čo?

Ale neunáhlime sa so závermi. Dám jednu pomocnú otázku. Takú zvedavú, z rohu Integračnej ulice: „Je moja boľavá cesta k sebe samému naozaj kvalitnejšou osobnostnou transformáciou, alebo je jej boľavosť iba dôsledkom mojej traumy zo Starého Smokovca?“

Myslím, že „správnejšia“ odpoveď je B. Aj keď roky by som, v potrebe vlastnej dôležitosti, hlasoval za A.

Nemyslím si, že „vnútorné utrpenie“ je nevyhnutným predpokladom pre hlbokú transformáciu človeka. Koniec koncov dnes svoje vnútorné posuny neprežívam tak dramaticky ako na začiatku, takže mám vlastnú skúsenosť s tým, že človek sa môže dotknúť hĺbky seba a nebyť pri tom „na kašu“.

Inak povedané človek vyrastajúci v ideálnom prostredí, kde rodina aj spoločnosť splnia všetky svoje úlohy v každej fáze jeho vývinu (tieto predpoklady nebude asi ľahké u každého naplniť), má myslím skvelé vyhliadky na to, aby rástol bez neprimeranej vnútornej bolesti.

A to je vlastne skvelá správa. Vesmír je mimoriadne efektívne miesto. Nerobí nič čo ozaj nemusí. My sme jeho súčasťou a jeho efektivita platí aj pre nás. Ak dokážete dorastať do celistvejších verzií seba samého bez bolesti, urobte to. Bolo by šialené a zbytočné hľadať trápenia, ktoré ani nemáte. Skrátka pridávajte kým to ide a dozrievajte až keď je treba.

Za zamyslenie ale stojí, koľko ľudí s nezahojenými ranami na duši, si často zabráni v dôležitom raste zvnútra, len preto, že cestu k sebe stále hľadajú v slepých uličkách „Bezpečne povrchná“ a „Emočne odpojená“.

Chápem to. Roky som na tých adresách býval. Sú to ulice plné „azylových domov“ a často sú to jediné miesta kde môžete byť v bezpečí. Zvlášť ak máte niečo nezahojené vnútri. Nie sú to miesta odkiaľ máte utekať nasilu. Ak by ste sa odtiaľ sami vyhnali príliš skoro, iba čo sa doráňate ešte viac. S tým súvisí aj otázka kde ešte stači dozrievanie, a kde už je priestor pre terapiu.

Tento blog ale terapiou nie je, aj keď môže obsahovať niektoré jej prvky.

Pokiaľ si nie ste istý, čo je v tejto fáze pre vás vhodné, viem vám pomôcť zorientovať sa. Pomenovať s vami ďalší krok — či už cez samostatnú prácu so sebou, spoluprácu so mnou alebo vás nasmerovať na inú odbornú pomoc.

Čo v texte neviDíte – aLE je to tam 🙂

Keď niekedy píšem, píšem tak ako v príbehu vyššie. Nejde o samotný literárny efekt. Ide o prepojenie niekoľkých vecí. A tu je na mieste odkryť môj talentový profil – Gallup CliftonStrengths. Mojich TOP 10 talentov, s komentárom nižšie, vyzerá takto.

1. Connectedness – Prepojenosť. Môj najsilnejší talent. V mojom svete neexistujú náhody a všetko so všetkým nejako súvisí. Prirodzene hľadám medzi vecami prepojenia. Preto spájam výkon aj dozrievanie, vecnosť (tento text) a literárnosť (text vyššie).
   • U mňa nič neexistuje oddelene. V ďalších častiach blogu budem spájať rôzne nástroje osobnostného rozvoja, techniky NLP, meditácie, prácu s energiami, či spirituálne koncepty. Pre mňa je to skrátka jeden svet.
   • Vďaka tomuto talentu viem napísať aj tútu časť tohto článku – lebo vidím súvislosti, medzi svojimi Gallup talentmi a textom vyššie.
   • A tento talent mi pomáha pri sprevádzaní ľudí, pretože pri rozhovore s nimi, o tom čo sa v nich odohráva, často dostávam spätnú väzbu: „Wow, tak túto súvislosť by som hľadal dlho. Ďakujem, dáva to zmysel.“
2. Learner – Učiaci sa. Talent, ktorý mi umožňuje mať široký záber. Rád sa učím nové veci. Preto som vyštudoval IT, študoval koučing aj Gallup aj iné nástroje osobnostného rozvoja.
   • Preto som napísal dve knihy, z oblasti beletrie. Lebo som sa, okrem iného, „učil“ aké to je písať.
   • Tento talent ma tiež prirodzene povzbudzuje zdieľať to čo viem s inými ľuďmi. Preto aj moja profesia a preto aj tento blog.
3. Relator – Vzťahy. Dlhé roky som si myslel, že som samotár čo vzťahy nehľadá. Vďaka Gallup som pochopil, že som typ, čo preferuje málo vzťahov ale s patričnou hĺbkou. Dokonca si myslím, že sa to prejavuje aj na vzťahu človeka k sebe samému. Z textu vyššie sa dá navnímať, že mám silnú potrebu hlboko sám sebe rozumieť a nenazerať na seba povrchne. Aj vo vzťahu k sebe potrebujem rovnako tak šírku aj hĺbku.
4. Ideation – Nápady. Toto je čistá kreativita. Vďaka tomuto talentu mám množstvo nápadov a paradoxne pre mňa nie je ťažké niečo vymyslieť, ale udržať veci pokope. Pretože ak niečo vymyslím, tak talent číslo 1 začne hľadať súvislosti.
   • V texte vyššie nájdete niekoľko nápadov. 1. Vnútorný svet ako mesto s názvami ulíc, ktoré niečo znamenajú. 2. Paralela s Carl Gustavom Jungom 3. Benda od whisky (známa skladba od Wanastowi Vjecy) 4. Príbeh „strateného mesta“. 5. Odkazy na rôzne zdroje a autorov osobnostného rastu. Mne nápady naskakujú samé. Výzva pre mňa je „nestratiť sa v nich“.
5. Intellection – Myslenie. Som prirodzene mysliaci typ. Veľa času trávim v hlave. Baví ma premýšľať. Dnes už viem (vďaka Connectedness – našiel som príčinnú súvislosť), že to pravdepodobne súvisí s mojou detskou traumou – Starý Smokovec. Tá podľa všetkého spôsobila „útek z tela do hlavy“, čo je prirodzený obranný mechanizmu organizmu. Aj preto je pre mňa „státie v poli napätia“ – koncept Carla Gustava Junga výzvou, pretože je to telesný a nie racionálny proces.
   • Keď bude v tomto blogu reč o VAKOG – primárne systémy vnímania, povieme si viac o tom, čo znamená byť v hlave a čo v tele.
   • Obecne si dovolím odhadnúť, že väčšina problémov s dozrievaním u ľudí v západnej spoločnosti, súvisí so sútredením ich energie v hlave a rozmýšľaním. Je pre nich náročné vnímať veci inak než cez rácio a to má svoje limity – aj keď si to samo o sebe nemyslí 🙂
   • V blogu sa postupne objavia články aj nástroje na tému ako sa „vracať do tela“, pretože z vlastnej posttraumatickej skúsenosti viem ako veľa to zmení, ak to človek dokáže.
6. Strategic – Strategický. S trochu nadsázky poviem, že bez tohto talentu by som sa už zrejme dávno utopil 🙂 Ten totiž umožňuje aj komplexné veci uchopiť štruktúrovane. Prirodzene vnímať ako sa po častiach dostať k celku. Ak uvážim šírku svojho záberu (learner), množstvo možností ako veci ponať (ideation) a potrebu dať veciam súvislosti (connectedness) dostáva sa aj tvorba tohto webu a blogu k takej miere komplexnosti, že aj so strategickým talentom, je toto už asi štvrtá „srategicky správna“ verzia.
   • Obecne mi ale tento talent umožňuje hľadať efektívne cesty k riešeniam v komplexných problémoch. Aj preto viem z rôznych nástrojov osobnostnej transformácie vyberať to, čo sa práve hodí a odtiaľ postupovať ďalej.
   • Ak by som vďaka tomuto talentu mal zhrnúť do jedného odporučania optimálny postup pre človeka, ktorý s osobnostným rozvojom začína povedal by som: „Začni s Gallupom“. Prečo? Lebo ti najrýchlejšie (za 40 minút) dá základnú štruktúru a obraz tvojej osobnosti a návod ako s ňou efektívne pracovať. Nepovie ti ako to vzniklo ani neodstráni limity aktuálneho „teba“ ale k tomu má zmysel ísť neskôr.
   • Ak potrebuje dozrievať už si s Gallupom nevystačíš, ale či už siahneš po koučingu, NLP alebo iných nástrojch transformácie, Gallup ti dá pevný bod tvojej výkonosti. To oceníš vo chvíľach keď sa v procese osobnostnej transformácie budeš potrebovať „rozoberať“ a nezostane „kameň na kameni“
7. Developer – Rozvíjajúci. Tento talent je na tomto WEBe pre mňa trochu „nočná mora“. Daný talent znamená, že mám schopnosť vidieť v ľuďoch potenciál a oceňujem na nich aj malé pokroky.
   • Jeden z dôvodov prečo sa venujem sprevádzaniu ľudí pri osobnostnej transformácii je, že moja vlastná skúsenosť „trauma -> pridávanie (útek k výkonu) -> limity -> dozrievanie (intgrovanie polarít)“ ma naučili, že každý človek má neprebádaný potenciál. Nechcem, aby to znelo ako klišé. Iba si úprimne prajem, aby som pomohol ľuďom, ktorí sa cítia uviaznutí a hľadajú spôsob ako rásť. Smerom von (pridávanie) aj smerom dnu (dozrievanie).
   • Tento WEB, blog aj text „Integračná :)/?“ sú pretavením tohto môjho talentu do reality. Pre mňa je skrátka prirodzené vytvárať priestor, kde ľudia môžu rásť. Samozrejme slobodne – ak chcú. Priestor kde môžu skúmať kde sa nachádzajú a kráčať smerom, ktorý im dáva zmysel.
8. Emphaty – Empatický. Tento talent mi dáva priridzenú schopnosť vcítiť sa do druhých. V texte sa príliš neprejavuje, lebo je to schopnosť navnímať energiu, ktorá ku vám prichádza. A keď píšem text je to energia, ktorú vyžarujem.
   • Tento talent ale mimoriadne oceňujem pri sobných sedeniach s ľuďmi. Je to dar. Dar kedy dokážem nepočuť čo človek hovorí výmenou za to, že cítim, čo sa v ňom deje.
   • Pri osobnostnej transformácii sa ľudia často snažia skryť realitu za krajšie slová. Nie preto, že chcú klamať. Možno to iba nevedia inak pomenovať, alebo hľadajú spôsob ako to citlivé v nich povedať a príliš si rozprávaním neublížiť. Vtedy je skvelé ak človek dokáže aj cítiť a nie len počúvať.
   • Nie je to ale domýšľanie. Je to intuícia. A správny postup práce s ňou znamená overovať si čo vám našepkáva. Nepodľahnúť pocitu, že viete lepšie ako klient, čo sa deje. No bez ohľadu na potrebu overovať si ju, je empatia cenný dar.
9. Belief – Veriaci. S týmto talentom som sa dosť zapotil, kým som sa ho naučil správne „čítať“. Je to môj jediný fialový – výkonový v TOP 10. O to je pre mňa dôležitejší. Na prvú to znie, že je to o náboženstve alebo spiritualite. V skutočnosti je to o „zmysle“. V praxi to znamená, že ja ak niečo robím musí mi to dávať zmysel. Musím veriť, vnútorne cítiť, nie si myslieť, že „to je ono“. Téma zmyslu je pomerne náročná téma z oblasti osobnostnej transformácie a bude o tom reč pri logických úrovniach.
   • V každom prípade sa ale tento môj talent premieta zásadne do všetkého čo robím. Aj do textu článku vyššie. Môžno mi to neuveríte, ale text, ktorý ste si vyššie prečítali, vo mne v rôznych podobách dozrieval niekoľko rokov! Možno vám to príde banálne – veď je to iba „text“. Pre vás áno. Ale mne musí dávať zmysel. A zmysel by mi nedával keby bol málo kreatívny (ideation), nemal hĺbku (connectedness + strategic), nedotýkal sa odborých tém (learner + developer) a nebola za ním vlastná skúsenosť. A kým sa teké niečo vo mne sadne „chvíľu mi to trvá“.
   • Výhodou tohto talentu je, že keď si veci vo vás sadnú „už to drží“. Už z tým nič nezamáva. Získate v sebe pevný bod a môžete sa oň oprieť.
   • Pre mňa je nepredstaviteľné robiť pre ľudí „iba výkonový koučing“. V zmysle namotivuj sa a pridaj. Nie preto, že by to nebolo pravdivé. Problém je, že to nie je celá pravda. A človeku, ktorý veci prepája časť pravdy zmysel nedáva. Zažil som v živote množstvo situácií, kedy som sa namotivoval a pridal a bolo to najlepšie čo som mohol urobiť. A zažil som aj situácie kedy som to urobil tiež a bolo to najhoršie čo som sám sebe mohol urobiť.
   • Pre mňa je rovnako nemysliteľné robiť pre ľudí len hlbokú a často citlivú transformáciu. Prečo? Lebo je to zase iba časť pravdy a bez zvyšku mi nedáva zmysel. Zažil som si obdobia kedy som si dozrievanie odžil aj odplakal a bolo to najlešie čo sa mi stalo. A zažil som si obdobia, keď som sa snažil vydozrievať „umelo“, možno len zo strachu pred výkonostným prístupom.
   • Preto má tento WEB dve sekcie. Chcem pridať a Potrebujem dozrieť. Lebo obe sú súčasťou pravdy, ktorá mne dáva zmysel ako celok.
   • A preto má tento WEB aj tretiu meta úroveň. Ako so sebou pracovať. Lebo aj za pridávaním aj za dozrievaním je nejaká teória aj prax ľudskej osobnosti. A pokiaľ sa v tom človek chce hýbať a nebyť slepý, môže byť užitočné vidieť za oponu. A mne dáva zmysel ukázať aj to za oponou.
10. Communication – Komunikácia. Tento talent je pre mňa skutočným požehnaním. Prejavuje sa tým, že človek vie svoje myšlienky sformulovať do slov. Že sa vie verbalizovať. Vecne aj prakticky. Ale aj trblietavo ako kŕdeľ motýľov trepotajúc veselo krídlami nad dúhou farieb voňavých lúčnych kvetov 🙂
    • Mal by som to podstatne ťažšie ak by som pri mojom Connectedness, Ideation a potrebe zmyslu (Belief) nemal dar reči. A zďaleka nie len preto, že by som nevedel svoj svet sprostredkovať von.
    • Keď v tomto blogu pôjdeme hlbšie, k témam okolo NLP, bude reč aj o tom, že jazyk je spôsob, ktorým myslíme. Keď v hlave racionálne preberáme rôzne scenáre, horíme k sebe. Vedieme interný dialóg. A v takom procese je tiež výhodou ako človek vie formulovať myšlienky do slov.
    • V neposlednom rade je tento talent prospešný ak sa chcem so svetom podeliť o svoje vhľady, či už formou WEBu alebo blogu. Z textu v hornej časti je myslím zrejmé, že môj talent Komunikácia sa prejavuje rád.

Čo môžete teda od tohto blogu čakať?

Prepájanie rôznych konceptov a nástrojov s cieľom dosahovať výsledky a využívať potenciál cez to kým už ste. Pridávať. Ale tiež pre rozvoj vašej osobnosti do podoby, ktorou môžete a túžite byť. Dozrievať.

A tiež pohľad do zákulisia ľudskej osobnosti pre tých, ktorí nechcú len, aby sa niečo dialo, ale chcú rozumieť tomu ako sa to v nich deje a prispieť k tomu aby sa to dialo najlepšie ako sa to diať môže.

To všetko rôznymi formami. Niekedy vecnou, priamo a praktickou. Inokedy osobnou, literárnou a poetickou. Lebo hoci je tento blog pre vás, píšem ho ja. A ako každý z nás aj ja som jedinečný netradičným spôsobom. O to v individualite každého človeka ide. Že je jedinný svojho druhu.

Verím, že tu pre seba nájdete niečo inšpiratívne. Na úvod možno pochopenie, že ľudská individualita nemusí byť vždy jednoduchá ani „chrumkavá“. Niekedy si vyžaduje trochu hľadania. A niekedy trochu zízania. Na otáznik – na rohu integračnej ulice.

Prajem vám príjemné aj užitočné čítanie.

Boris