Integrácia vs. únik

Poznámka: Môže byť užitočné čítať články v tomto poradí.

Z predošlých článkov už asi tušíte, že regulácia konflikt polarít nevyrieši natrvalo. Ak má človek nájsť hlbšie a stabilnejšie riešenie, ostáva ako uspokojivá možnosť integrácia.

Nie je to ale jednoduchý proces. Jedna z vecí, ktorá ju robí náročnou je fakt, že za roky života máme vybudované rôzne stratégie únikov od napätia, ktoré sa aktivujú automaticky aj bez nášho vedomia. Preto je dobré o nich vedieť a rozširovať si kapacitu vedomia aj v tom zmysle, že rozpoznáme, kedy integrujeme a kedy od napätia unikáme.

V tomto článku sa preto podrobnejšie pozrieme na to ako možno integráciu chápať a aj na to kde hrozí riziko úniku pred napätím.

Použijem paralelu s rodičmi. V určitom veku sú pre každého z nás rodičia autoritami, ktoré nám hovoria čo máme alebo nemáme robiť. Ovplyvňujú naše rozhodnutia. Byť dospelý znamená prevziať zodpovednosť za svoje rozhodovanie bez ohľadu na ich názor.

Môžete sa ocitnúť v situácii, kedy by rodičia očakávali, či dokonca naliehali, na vaše rozhodnutie určitým spôsobom. A vy môžete ich tlaku podľahnúť a prispôsobiť sa. Alebo si môžete presadiť svoje tak, že odídete z domu a prerušíte s nimi kontakt. Prestanete dvíhať telefón a budete sa zatajovať. Oboje je regulácia. Zvolili ste si správanie, aby ste sa vyhli tlaku.

A potom je tu ešte jedna možnosť. Pozrieť sa im do očí a s rešpektom a vďačnosťou ku nim im s pokojom povedať: „Vnímam čo odo mňa žiadaš, a vážim si všetko čo pre mňa robíš. Je však pre mňa dôležité ostať pri tom rozhodovaní slobodný. Pretože teraz nejde o to, ako sa rozhodnem, ale o to, či rozhoduješ ty alebo ja.“

To je ukážka toho, čo znamená vedome ostať stáť v poli napätia. Tiež to vysvteľuje prečo je integrácia tak náročná.

A rovnakým spôsobom to funguje do vnútra pri práci so sebou samým.

vnútorné autority vs. ja

Vnútorný tlak, ktorý každý z nás niekedy cíti, je často tlakom akýchsi vnútorných autorít – vnútorného kritika, morálky, túžby, strachu, potreby bezpečia, či potreby uznania. Každá z nich od nás niečo vyžaduje.

Pri integrácii nejde primárne o to, čo bude napokon dosiahnuté. Ide o to, kto o tom rozhodne. A cieľom je aby ste rozhodovali vy – vaše vedomé ja.

To však nedosiahnete ustupovaním, ani súbojom. Dosiahnete to uvedomením, že vy a vaše vnútorné autority nie ste jedno. Dosiahnete to rešpektom k nim a súčasne zaujatím postoja, kde si vymedzíte a uchránite priestor pre vlastné rozhodnutie. Dosiahnete to pochopením, že rešpekt neznamená poslušnosť, a že vlastný názor neznamená nevďačnosť.

Integrácia znamená pozerať do očí niekomu vo vás, kto je vašou súčasťou, vy jeho prínos pre seba nepopierate, no zároveň pokojne odmietnete splniť, o čo vás žiada, s vedomím, že váš postoj sa mu nebude páčiť.

Integrácia je „zdospelievanie“ vášho vedomého ja a jeho osamostatnenie sa od vnútorných autorít, ktoré roky nevedome rozhodovali miesto neho.

príklad zo života

Pre lepšie porozumenie si to ukážeme na zámerne citlivom príklade.

Neuvádzam ho s cieľom relativizovať morálku. Uvádzam ho preto, aby vám počas čítania prakticky ukázal, čo znamená niesť vnútorné napätie bez úniku. Ak pri čítaní riadkov nižšie vo vás vyskočí potreba rýchleho morálneho rozsudku, berte to ako ukážku toho, že aj tak rafinovane môže únik pred napätím vyzerať.

Príklad: Ženatý muž sa zamiluje do vydatej ženy a rieši dilemu intímneho vzťahu s ňou.

Kým začneme, je dôležité mať na pamäti jednu vec: Kapacita vedomia hovorí iba o tom, akým spôsobom sa v človeku rodia rozhodnutia. Nehovorí nič o tom, ktoré rozhodnutia sú „správne“. Z tej istej kapacity vedomia je možné dôjsť k rôznym, hoci aj protichodným rozhodnutiam.

Teória osobnosti nepozná správne/nesprávne. Pozná len proces, ktorým niečo v nás prebieha a ten sa snaží popísať a uchopiť.

Reflektívna kapacita vedomia:
Na reflexívnej kapacite vedomia si muž už uvedomuje, že niečo v ňom prebieha ale ešte s tým nevie vedeome pracovať.

Môže sa s danou ženou stretávať a uvedomovať si: „Mám túžbu a musím si ju naplniť.“

Alebo sa s tou ženou nestretáva a uvedomuje si: „Som etický človek a toto nesmiem.“

Tu je dôležité vnímať, že reflexia môže mať rôznu hĺbku. V každom prípade ale stále chýba sloboda voči vnútornému tlaku. Muž buď musí alebo nesmie. Uvedomuje si to, ale nevie sa od toho oslobodiť. Ani jedným ani druhým smerom.

Je si vedomý tej voľby ale v skutočnosti si ju nevybral.

Regulatívna kapacita vedomia:
Na regulatívnej úrovni sa objavuje vedomá voľba správania.

Variant A:
Muž sa s danou ženou vedome stretáva. Vyhovel tak jednej zo svojich protichodných potrieb – naplniť si túžbu. Vnútorne však trpí pod tlakom opačnej polarity – etika. Má výčitky svedomia prípadne strach z odhalenia. Napriek tomu sa stretáva. Pravdepodobne si svoje správanie ospravedlňuje vetami typu:

„Mám právo zažívať to.“

Správaním – stretávanie sa – reguluje tlak svojej túžby. Ospravedlňovaním – racionalizácia – uniká pred tlakom etiky z druhej strany. Regulácia sa teda deje na úrovni správania (túžba) aj vnútorného stavu (etika).

Variant B:
Muž sa s danou ženou vedome nestretáva. Vyhovel tak opačnej potrebe – správať sa eticky. Vnútorne však trpí pod tlakom druhej polarity – nenaplnenej túžby. Miestami sa na seba hnevá, že si nedoprial. Napriek tomu sa nestretáva. Pravdepodobne si svoje správanie ospravedlňuje vetami typu:

„Zachoval som sa správne.“

Spravaním – nestretávanie sa – reguluje tlak etiky. Povzbudzovaním sa – racionalizácia – uniká pred tlakom túžby z druhej strany. To je spôsob, ktorým sa reguluje.

Tu je možné vidieť, že regulácia sama o sebe neznamená konkrétne správanie. Znamená, že správanie je vedomé a zvolené. Dochádza tu k posunu:

Musím -> Chcem (sa s ňou stretnúť)
Nesmiem -> Nechcem (sa s ňou stretnúť)

Je to dospelejšie a slobodnejšie rozhodovanie, ale stále má svoje limity.

Na tejto úrovni totiž jedna z polarít ostáva nenaplnená. A práve preto vzniká dlhdobý vnútorný tlak. Je to spôsobené tým, že chcem/nechcem sú exkluzívne kvality rozhodovania – vzájomne sa vylučujúce. Vyberám si jednu stranu a druhá vo mne ostáva tlačiť ďalej.

Môžete sa na to pozrieť aj tak, že regulácia pri polarite potrieb znamená uprednostnenie jednej časti seba na úkor druhej. Ak sa to deje dlhodobo, podvedome akoby ste niečomu v sebe opakovane hovorili: „Ty sem nepatríš.“ To však znamená niečo zo seba vytláčať – deliť sa na časti – čo je opak integrácie.

Integratívna kapacita vedomia:
Integrácia posúva jazyk rozhodovania z exkluzívneho chcem/nechcem do inkluzívneho môžem/nemusím.

Muž cíti, že sa s tou ženou stretnúť môže aj nemusí. Cíti, že si môže naplniť túžbu – osobodil sa od „musím si ju naplniť“. Zároveň cíti, že sa nemusí slepo podriadiť vnútornému tlaku etiky – oslobodil sa od automatického „nesmieš“.

Tým sa oslobodzuje od rozhodovania ktorejkoľvek polarity v sebe. Naplnenie túžby alebo etika sa stávajú možnosťami. Nie sú napĺňané z povinnosti ani z chcenia/nechcenia. Ostávajú iba možnosťami – ako súčasť vnútorného procesu. Nepretavujú sa automaticky do správania a môžu ostať nenaplnené.

V tomto procese ak sa v mužovi ozve túžba, on ju precíti a povie si: „Cítim túžbu po tej žene, ale nemusím si ju naplniť“. Ak sa v ňom ozve etika, precíti ju a povie si: „Cítim potrebu konať eticky ale nemusím sa ňou riadiť.“

Toto je morálne – eticky citlivý moment článku. Je dôležité chápať, že etika z princípu obmedzuje množinu dovolených správaní. Práve preto môže človek pri konflikte medzi slobodou a etikou cítiť tlak.

Je tiež dôležité vnímať, že nejde o to čo muž napokon urobí smerom von. Ide o to ako pracuje s vnútorným tlakom polarít smerom dnu.

Z jednej strany muž svoju túžbu nepopiera, prijíma ju, ale nepodvoľuje sa jej.
Z druhej strany muž nepopiera ani svoju etiku, prijíma ju, ale tiež sa jej slepo nepodvoľuje.

Neuteká ani k jednej strane, aby znížil tlak. Dovoľuje si stáť v tlaku polarít, každú z nich rešpektovať a dovoľuje si nevykonať to čo polarita žiada. Je to vnútorný proces.

Poznámka: Pokiaľ ide o vzťah etiky a slobody je dobré vnímať, že slobda ja širšia než etika, ale nemusia sa vzájomne vylučovať. Človek môže konať eticky z povinosti naplniť potrebu etiky. Môže tiež konať eticky zo slobodného rozhodnutia konať eticky. Môže aj konať nevedome a eticky a môže tiež konať spôsobom, ktorý požiadavky etiky naplní, ale jeho motiváciou etika vôbec byť nemusí. Z vonkajšieho pohľadu bude v týchto prípadoch jeho správanie vždy etické. Mení sa ale miesto z ktorého človek konal (skrytá či vedomá motivácia) a mení sa úroveň vedomia a slobody, ktorú pri konaní mal.

Čo je únik?

Za roky života si človek vypestuje množstvo spôsobov ako sa tlaku vyhnúť. Mnohé z nich sú tak automatické, že je ťažké ich vôbec rozpoznať. Môže to byť:

• podriadenie sa túžbe
• podriadenie sa morálke
• racionalizácia
• moralizovanie
• okamžité konanie
• okamžité nekonanie
• verbálny útok
• potláčanie emócií
• odpojenie sa – uzavretie do seba
• tvárenie sa, že problém neexistuje
• …

Spoločné majú to, že ich skrytou motiváciou je necítiť tlak. Práve preto je únik opakom integrácie. Záludné na tom je, že únik je v tomto kontexte tiež vnútorný proces – nemusí so sebou prinášať zvonku viditeľné správanie. Môžeme mať pocit, že navonok nič nerobíme a tak neunikáme, ale pravda bude, že unikáme úred tlakom vnútorne.

Pokiaľ chcete vedome smerovať k integrácii, dáva preto zmysel začať tým, že objavíte situácie kedy pred tlakom unikáte aj spôsoby ako pred vnútorným tlakom unikáte. Potom sa môžete pýtať sami seba: „Čo a ako si potrebujem integrovať, aby som nemusel unikať?“

Čo je integrácia?

Integrácia neznamená, že tlak zmizne okamžite. Neznamená ani, že človek prestane cítiť túžbu, strach, etiku, hnev alebo konflikt.

Integrácia znamená, že protiklady z toho plynúce dokážete niesť naraz bez toho, aby ste niektorému z nich automaticky pridelili právomoc rozhodnúť.

To, že sa k integrácii približujete, spoznáte podľa toho, že dokážete s nepredstieraným pokojom niesť predstavu oboch možností, ktoré vás pred tým polarizovali. Nemusíte si vybrať ani jednu z nich. Nemusíte ich manifestovať na vonok. Dokážete ich držať vnútorne bez paniky a rozpadu.

Pri integrácii sa človek neučí, ako tlak rýchlo znížiť. Učí sa, ako ho uniesť bez úniku.

A práve preto integrácia nie je ani morálne ospravedlňovanie správania, ani duchovné obchádzanie reality, ani potláčanie túžby z dôvodu etiky či iných dôvodov. Je to vnútorná práca. Proces, v ktorom všetko čo cítite ostáva vnútorne prítomné a priznané. Proces kedy sa človek stáva väčším priestorom, než je tlak, ktorý v ňom vzniká.

Ak sa pri čítaní tohto textu vynorila vlastná polarita a cítite, že sa v nej točíte medzi únikom a tlakom, môžeme sa na ňu pozrieť spolu. Niekedy stačí správne pomenovať vnútorné sily, ktoré sa pretláčajú, a proces integrácie sa začne hýbať.

Prípadne, ak chcete na sebe pracovať systematicky vyskúšajte Školu integrity, osobne alebo online.