Vedomie a podvedomie

Asi každý už počul, že okrem vedomia máme aj podvedomie, ktoré veľa z nášho myslenia, správania aj prežívania automatizuje. Je to akýsi autopilot, ktorý vykonáva operácie tak autonómne, až ľahko podľahneme pocitu, že to sme vlastne my. A nepochybne je to naša súčasť. V dnešnom článku sa pozrieme na to ako naše vedomie a podvedomie existujú vedľa seba a prečo.

Naše vedomie je obmedzené!

To je asi prvá vec, ktorú má zmysel si v tejto téme povedať. Nemyslím to samozrejme tak, že sme obmedzené bytosti, ktoré dostali do života niečo „nekompletné“. Myslím to tak, že v procese osobnostnej transformácie je dôležité vedieť rozlišovať medzi vedomím a podvedomím (niekedy tiež označovaným ako nevedomie) a byť si vedomí 😊, že viac než 90% všetkého čo cítime, čo si myslíme a ako sa správame má svoj pôvod práve v podvedomí. Inak povedané väčšina z našej každodennej skúsenosti, nech už ide o čokoľvek, je nevedomá. A hoci to môže pôsobiť na prvé počutie nepríjemne, má to svoje dôvody a nepochybne aj výhody.

Užitočnosť nášho podvedomia spočíva v tom, že dokáže formou naučených vzorcov (emočných reakcií, myslenia a správania) zjednodušiť náš každodenný život. Vďaka tejto automatizácii dokážeme napríklad súčasne šoférovať auto, dýchať pri tom a ešte sa aj rozprávať so spolujazdcom. To všetko bez toho, aby sme nad tým museli vedome premýšľať. Vždy keď si napríklad obúvame či šnurujeme topánky, alebo otvárame dvere stlačením kľučky robíme to podvedome. Naučili sme sa to v minulosti (vedome) a dnes to môžeme robiť podvedome, čo nám nepochybne uľahčuje život.

Zároveň ale platí, že táto automatizácia, toho čo denno-denne robíme sa prejavuje úplne vo všetkom a dokonca aj tam kde to pre nás nie je užitočné. A vzhľadom na to, že ide o procesy nevedome automatizované komplikuje nám to možnosť zmeniť to. V takomto prípade nás automatické vzorce vedú stále k tým istým reakciám. Prakticky nás tým držia v zajatí minulosti a bránia nám dosiahnuť inú kvalitu života.

Ako príklad môžem použiť situáciu keď sa niekto zľakne vo chvíli, keď jeho nový vzťah začne naberať na vážnosti. Nezáväzné stretávanie môže byť pre takéhoto človeka úplne v poriadku, ale keď príde po čase reč na spoločné bývanie, môže sa takýto človek zľaknúť a zo vzťahu vycúvať. To môže mať samozrejme množstvo príčin a daný človek si ani nemusí byť vedomý toho, že opakovane takto reaguje. Jeho reakcia je podvedomá a veľmi pravdepodobne je aj nežiadúca v tom zmysle, že takému človeku môže brániť vytvoriť s iným človekom plnohodnotný vzťah. Samozrejme je to iba príklad toho ako môže taká nevedomá reakcia v reálnom živote vyzerať.

Naše ego, teda tá časť našej mysle, ktorú zvyčajne považujeme za to pomyselné „ja“, je v tomto zmysle súhrnom všetkých naučených vzorcov a z toho prameniacich predstáv o sebe samých. Je to niečo v nás s čím sme sa identifikovali. Hovorievame: „Ja som taký“. Identifikovali sme sa s tým tak silno, že to považujeme sa samotnú podstatu seba samého a vôbec nemáme potrebu, či ambíciu na tom niečo meniť. Dokonca nemáme ani vieru v to, že sa to zmeniť dá. Uvažujeme o tom spôsobom: „To som JA. To je dané.“

A to nám v konečnom dôsledku znemožňuje čokoľvek na tom zmeniť. Stavia nás to do pozície obete, kedy nemáme kontrolu nad tým, kým sme.

Pokiaľ ide o správanie, ktorým sa prejavujeme navonok voči svojmu okoliu, tam je vplyv nášho podvedomia zrejmý. Väčšina ľudí si uvedomuje, že sa niekedy správajú automaticky Oveľa zaujímavejší (no menej zrejmý) je však vplyv automatiky nášho podvedomia na naše emočné reakcie. Neuvedomujeme si to, ale my sa zvykneme nejako cítiť, pretože sme  naučení cítiť sa tak. Ak máme napríklad blízkeho človeka, ktorý na nejaký čas odcestuje a následne sa vráti, tak vo chvíli keď ho znovu uvidíme (napríklad na hlavnej stanici, kam ho ideme vyzdvihnúť) ucítime radosť. Vtedy si nepotrebujeme spomínať aké to je cítiť radosť z blízkeho človeka. Nepotrebujeme sa učiť aké to je cítiť radosť. My radosť podvedome cítime, pretože sme sa to naučili v minulosti. To je príklad podvedomej emočnej reakcie, ktorá má príjemný podtón.

Asi už tušíte, že rovnako ľahko sa dokážeme podvedome cítiť aj nepríjemne. To sa zvyčajne deje na základe nepríjemných emočných „odtlačkov“ z minulosti, ktoré sa nám nevedome vybavujú v rôznych životných situáciách, a znižujú kvalitu nášho života.

Práve preto dáva v procese osobnostnej transformácie zmysel učiť sa pracovať so svojím podvedomím. Pokúšať sa o niečo, čomu by sa dalo hovoriť „zvedomňovanie“. Ide o proces, prácu so samým sebou, kedy sa snažíme vedome pozorovať čo sa v nás odohráva a ako to prebieha. Snažíme sa do nevedomých vzorcov vniesť vedomú pozornosť s cieľom vytvoriť si možnosť vedieť to zmeniť.

Samozrejme ľahšie sa to povie ako urobí, ale je dobré vôbec vedieť, že sa to dá.