Články a úryvky z kníh série KOMPARZISTI
Sedela v pohodlnom koženom sedadle auta no pôsobila kŕčovito. Nervózne si trela dlane o seba v očakávaní blížiaceho sa nepríjemného stretnutia. Jej dokonale upravené ruky zdobilo pár zlatých prstienkov, ktoré pri tom trení dlaní, o seba sem tam nenápadne cinkli. Na končekoch prstov mala stredne dlhé, no vkusne upravené gélové nechty, dopĺňajúce jej celkovú elegantnú image.
„Aké to bývalo v Grand Forks?“ spýtal sa Jack Ring, aby si trochu skrátil chvíľu čakania na stretnutie s Andrewom. Robil so Stevom Hamiltonom už nejaký čas, ale o súkromí a minulosti rozprávali málo. Väčšinu svojej energie venovali prípravám operácie v Taylor Creek.
Krátko po štvrtej hodine popoludní už Josh opäť sedel za klávesnicou svojho notebooku. Bol doma sám a to mu vyhovovalo. Matka Elen ešte naháňala senzácie, a tak mal priestor na svoje prípravy. Znova si prezeral skicu priestorov pobočky National City Bank v OkeeChobee.
„Meškáš“, povedal Kevin Senders, keď Josh Parker o 14:18 vstúpil do jeho kancelárie. Nebola veľká. Na stole stál iba jeden notebook a pár papierov naokolo. Vzadu za stolom bola skrinka s desiatkami kníh vo francúzštine, čo dávalo tušiť, komu pracovňa patrí. Stôl ani skrinky neboli príliš luxusné, ale ani nepôsobili zašlo. Vedľa skrinky na stene sa rozprestierala veľká, ale trochu zažltnutá mapa Francúzska. Josh si ju chvíľu prezeral, akoby sa Kevinovi Sendersovi snažil naznačiť nezáujem. Po chvíli sa otočil smerom na Kevina a povedal: „Čakal som pred telocvičňou, kým začne aerobik pre učiteľky, aby sme mali pokoj na tento rozhovor.“
Dvere na jeho kancelárii sa náhle rozleteli. Vo dverách stál muž s vekom okolo päťdesiat rokov a vyzeral odhodlane. Postavil sa na znak vzdoru proti jeho spôsobom. Vymenil si pohľad s asistentkou, ktorá sa mužovi snažila zabrániť vo vyrušovaní. Vedel, že za to nemohla. „To je v poriadku, Sylvia,“ povedal Tom Parker smerom k svojej asistentke. „Vybavím to.“
Zatvoril za sebou dvere a vstúpil dovnútra. Ráznym krokom prešiel popred sediacich študentov, ktorí iba znechutene tlmili svoju zábavu a zmierovali sa pomaly s tým, že sa končí prestávka. Zastavil pri svojom stole pri okne. Položil si učebnice a ostatné pomocné materiály na kraj stola a pohľadom si prezrel všetkých svojich študentov, aby im dal najavo, že mu majú venovať pozornosť. Trochu nervózne si upravil svoju viazanku a narovnal sa. Vedel, že vo veku tridsaťdva rokov musí pôsobiť dôstojne. Bol mladým učiteľom v malom meste. Uvedomoval si, že vekový rozdiel medzi ním a jeho študentmi je asi najhorší možný. Priveľký na to, aby mohol byť ich kamarátom a primalý na to, aby mali automaticky úctu k jeho šedinám.
Hodiny ukazovali asi päť minút pred jedenástou večer. Howard Parkinson stál na terase svojho domu na Neptune Beach v Jacksonville a hľadel len tak do diaľky. V hlave držal spomienky na uplynulý pracovný deň a v pravej ruke fľašu Whisky. V druhej ruke držal pohár s ľadom, do ktorého sa chystal nalievať. Ležérne sa posadil do ratanového kresla s výhľadom na more a položil pohár na sklenenú tabuľu stola. Rozopol si gombíky svojho tmavého saka a chvíľu len tak premýšľal. Po chvíli nalial svoj obľúbený nápoj asi do troch štvrtín pohára a zatvoril fľašu. Zobral si drink do ruky, ale ešte sa z neho nenapil. Iba sa kochal príjemným výhľadom na hladinu mora, sprevádzaným jemným, ale teplým floridským vánkom. Mal rád ten pocit, keď si mohol myšlienky ukladať v hlave a tráviť večer iba sám so sebou.
„Kľúčom k úspechu bude uzamknúť vchodové dvere,“ premýšľal Josh a uprene hľadel na skicu obchodných priestorov National City Bank v OkeeChobee, ktorú mal oskenovanú vo svojom notebooku. Snažil sa svoje plány čo najlepšie utajiť a nechcel za sebou nechávať v izbe žiadne papierové materiály. Hrozilo totiž, že jeho matka Elen v záchvate upratovania na niečo narazí. Držal preto všetky podklady v elektronickej podobe vo svojom počítači. Prístup k nemu mal chránený heslom a navyše mal všetky súbory na pevnom disku šifrované. Riziko, že by sa Elen alebo ktokoľvek iný dostal k jeho súborom, bolo veľmi malé.
„Serie ma!“ zašomral Josh Parker hneď po tom, ako jeho matka Elen zavrela z vonku dvere na jeho izbe. Ležal na svojej širokej, no neustlanej posteli a podráždene si vyhadzoval a chytal baseballovú loptičku, akoby sa práve chystal vyhrať super pohár. Mal čo robiť, aby ho nahromadená zúrivosť nepremohla a aby nevyhodil loptu von cez zatvorené okno.
Mal štyridsaťpäť rokov a takmer dvadsať rokov praxe počas, ktorej nazbieral klientov rôzneho typu. Od neohrabaných násilníkov, čo bijú svoje ženy, až po prasce v bielych golieroch, ktoré robia horšie veci, ale nikto to o nich nevie. Nebol vegetarián. Mal rád prasce. Nie kvôli peniazom, ktoré z nich ťahal, ale dával prednosť lepšej spoločnosti. Vychutnával si nielen výsluchy či pojednávania v súdnej sieni, ale aj prípravné debaty so svojimi klientmi. Prirodzene uprednostňoval tých, ktorí sa pri komunikácii s ním šplhali k jeho intelektuálnej úrovni a nenútili ho klesať k tej ich.
