Ako reagujeme na svet okolo nás?

Počas života sa ocitáme v množstve životných situácií, ktoré „nás nútia“ reagovať. Ako ale niečo také v skutočnosti prebieha? Čo sa v nás vtedy odohráva? To sú zaujímavé otázky, ktoré má zmysel si klásť pokiaľ to človek s osobnostnou transformáciou myslí vážne. Dôvod je jednoducho ten, že bez pochopenia toho ako niektoré procesy v nás samotných prebiehajú budeme nemôžeme na tom vedome nič zmeniť. Dá sa teda povedať, že sebapoznanie, úprimné a hlboké sebapoznanie je kľúčovou súčasťou osobnostnej transformácie.

Pozrite si prosím nasledovný obrázok, ktorý zachytáva (samozrejme v zjednodušenej podobe) dianie reagujeme na dianie v našom okolí.

To čo sa odohráva je možné popísať v niekoľkých krokoch . Prosím všimnite si najprv tenkú zvislú čiernu bodkovanú čiaru v ľavej časti obrázka, ktorá predstavuje pomyselnú hranicu medzi nami (konkrétnym človekom) a okolím. Jej vnímanie je úplne kľúčové preto, že čokoľvek čo sa deje naľavo od tejto čiary sa deje našom okolí a nemáme to pod kontrolou, aj keď tomu niekedy chceme veriť

• Všetko začína vonkajším vnemom (impulzom). Je práve tá časť životnej situácie, ktorá sa odohráva v našom okolí, v prostredí kde sa v danej chvíli nachádzame. Môže to byť napríklad zrážka áut na mieste, ktorým prechádzame, alebo len rozhovor dvoch ľudí v kaviarni, pri vedľajšom stole. Môže to byť aj niečo, čo na prvý pohľad pôsobí ako úplná banalita, ale má to na nás dosah. Napríklad, že sa niekto v práci vyjadrí o našom vzhľade: „To čo si si dnes obliekol? Vôbec sa ti to nehodí.“ Bez ohľadu na to, čo takáto poznámka v nás vyvolá a ako (viď nižšie) stále platí že je to impulz z externého prostredia a nemáme ho pod kontrolou. Nemôžeme zabrániť tomu aby sa dve autá niekde zrazili a nemôžeme ani zamedziť tomu, aby sa niekto vyjadroval o našom vzhľade a my to nepočuli.

V ďalšom kroku už sa odohrávajú veci napravo od spomínanej hranice, ktoré tvoria súčasť našej osobnosti. Neznamená to, že tieto veci dokážeme ovplyvniť jednoducho ale minimálne sú to naše veci a teda máme na ne vplyv. Prvou z nich je Filter vonkajších vnemov.

• Filter vonkajších vnemov (impulzov). Ten zabezpečuje to, ženie všetky vonkajšie vnemy k nám preniknú. Ani by to nebolo užitočné. Ak napríklad sedíme niekde v reštaurácii dokážeme sa aj v tom hluku „odfiltrovať“ od rozhovorov pri iných stoloch. Dokážeme upriamiť svoju pozornosť na vnemy, ktoré považujeme za dôležité a tieto si z okolia vyfiltrovať. Filtre však zďaleka nie sú iba zmyslové ako zrak, sluch a podobne. Filtre bývajú často nevedomé a predstavujú naše „celkové nastavenie“ v tom zmysle čo považujeme za dôležité a čo nie. Vo výsledku to ovplyvní to čo k nám z okolia prenikne.
• Nasleduje emócia. Každý vonkajší impulz, ktorý k nám prenikol, hoci „už prifarbený filtrom“, v nás následne vyvolá emočnú reakciu. Celé to trvá iba zlomok sekundy a nič na tom nemení ani skutočnosť, že množstvo situácií v živote je takých bežných, že si emócie s tým spojené ani neuvedomujeme. Zvyčajne spozornieme až vtedy keď je emócia veľmi intenzívna a navyše nepríjemná. Za vznik emócií zodpovedný limbický systém, teda hlbšia štruktúra mozgu, napojená priamo na zmyslové nervy. Táto anatómia nášho mozgu, ktorá sa formovala milióny rokov má za cieľ spustiť automatické reakcie čo najrýchlejšie. Vďaka emócii strachu keď na vás v lese vyskočí medveď môžete utekať skôr než o tom začnete premýšľať. Platí, že v čase vzniku emócie, náš racionálny mozog (frontálne laloky) sa ešte nestihol dostať ku slovu. Elektrický signál šíriaci sa mozgom v tom momente ešte do racionálneho mozgu nedorazil.

Z toho okrem iného vyplýva, že snaha niektorých ľudí „nemať emócie“ (ja si to v hlave nastavím tak, že nebudem mať emócie) je nereálna a navyše nezdravá. Zvyčajne je spôsobená sledovaním pokoja vyžarujúceho z rôznych guru-ov, a nesprávnou interpretáciou toho ako taký pokoj vzniká. A potláčanie vlastných emócií, kam patria napríklad myšlienky typu „Ja nechcem byť smutný“, celkom určite nie je cestou k nájdeniu vnútorného pokoja.

• Pre-reakcia, je ďalším krokom v procese, ktorý externý impulz spôsobil. Je to veľmi krátky moment, ktorý si veľmi často vôbec neuvedomujeme. Je to okamih, kedy sa formuje naša budúca reakcia na daný impulz a formuje sa na základe našich minulých skúseností. Nášmu mozgu jednoducho (nevedome) aktuálne prežívaná situácia niečo pripomína. A tak si (takmer) bez nášho pričinenia vybaví všetky riziká z toho plynúce a ponúkne nám takú reakciu, ktorá nám má zabezpečiť bezpečie a pohodlie. Zvyčajne je to reakcia akú sme v minulosti v podobných prípadoch najčastejšie používali, a náš mozog si ju osvojil.

Bez toho, aby som teraz zachádzal do detailov je dobré si pamätať, že práve fáza prereakcie je to miesto kde sa skrýva sloboda voľby. Je t to miesto, kde môžeme ovplyvniť našu reakciu na konkrétny impulz. Kľúčom k tomu je dlhodobý proces zvedomňovania svojich prereakcií, ktorý spočíva v tom, že sa človek „prichytí pri čine“. Znamená to vedome sledovať pre-reakciu, cítiť a uvedomovať si (nie potláčať) vzniknutú emóciu, vnímať podobnosť s inými situáciami z minulosti (kedy už som sa takto cítil), dokázať predvídať čo bude nasledovať a v neposlednom rade rozhodnúť sa pre inú reakciu. 

Vedomá práca so sebou samým v fáze prereakcie je ďalším dôležitým kúskom do skladačky osobnostnej transformácie. Znamená to učiť sa sám zo seba. Uvedomovať si čo sa vo mne odohráva myšlienkovo, emočne, fyziologicky. A ak si je človek vedomý toho čo sa v ňom odohráva, prečo a ako, tak potom medzi vonkajším vnemom a reakciou objaví možnosť slobodnej voľby.

• Reakcia, je to ten povestný koniec, na ktorom ako sa vraví „bič plieska“. Je to spôsob, ktorým naše okolie zistí, čo v nás pôvodný impulz vyvolal. A nie je žiadnym tajomstvom, že za naše reakcie (obzvlášť tie menej príjemné pre okolie) zvykneme ospravedlňovať našou „osobnosťou“. Zvykneme hovoriť „Ja som skrátka taký“, a veríme tomu, že to nejde zmeniť. Pravda to síce nie je ale o tom až v niektorom inom článku.